Miestnosť bola chladná. Ohľadom toho, bolo to jedno. Netrápil ma chlad ani vlhkosť stien. Bolo to čosi iné, čosi s čím som tu žila celé veky. Lenže bol tu vlastne čas? Existoval? Plynul? Je tu len tma. Hustá , nepriehľadná. Čierna ako noc a rovnako chladná.Cítila som ako sa v nej niečo hýbe. Odlesk nemých očných jamiek starých vyblednutých kostí nepridával na pokoji. Snažila som sa nevnímať biele kosti pokryté zvyškami rozpadajúcich sa šiat. Našli ste tu všetko. Vojenské uniformy, ruské prešiváky, hawaiské košele. Len niekde hlboko v tme sa lesklo čosi iné, čosi svetlo sivé. Niečo neznáme o čom som presvedčivo vedela, že nechcem stretnúť. Radšej som sedela v kúte s mŕtvolami ako celiť neznámemu. Lenže tak to nešlo do nekonečna.

Zazrela som lesk tých diabolských očí. A potom sa zjavili. Boli takmer priesvitný. Tenká koža a presvitajúce modré žili. Bledé vlasy sa tiahli niekam do tmy. Neboli to ani ženy ani muži. Vyzerali ako vyhladnuté deti. Ich detskosť zvýrazňovala priveľká hlava s vysokým čelom a ostrou bradou. Na vrchu hlavy mali náznaky rohov a uši mali skrútené a vytiahnuté do jemných špičiek. Obrovské okrúhle oči bez zreničiek sa na mňa lačne pozerali. Desili ma však ich nohy. Stehná im smerovali dozadu a lýtka zasa dopredu a namiesto chodidiel mali kopytá ako kozy. Dokonale synchronizovaným pohybom ohrnuli pery. Bolo to viac ako varovanie. To by pochopil aj hlupák. Mali chuť na čerstvé mäso.