V Temnote - III. Pýcha

           ,,Nemusíš ísť ďalej," upozornila ma a tak prerušila ťaživé ticho, ktoré naás obklopovalo už hodnú chvílu. Smrť nebola zhovorčivá, no jej zmysel pre humor bol... no, jednoducho vražedný. Sedela vedľa mňa, veselo sa škerila a pozorovala moju spotenú, zablatenú tvár. Nepriečila som sa. Niekedy počas našej krátkej cesty som pochopila, že to nemá zmysel.

            Smrť sama o sebe desila. Ale sledovať Ailu bolo nad moje sily. Cítiť oheň a chvátajúci dotyk plameňov tak ako ona... Bŕŕŕ, len ma tak striasalo, zatiaľ čo v mojich ušiach doznieval jej zúfalý krik. Vedela som, aké to je keď sa telom širi chlad a mravčenie, cítiť ako smrť prichádza a hoci som zvykla hovoriť, že je to to najhoršie, akosi som si nevedela predstaviť nevedieť. Len tak z ničoho nič zomrieť. Z tých pár myšlienok, ktoré som si zo svojho života pamätala, som pochopila. Mala som možnosť zmieriť sa. Pripraviť sa a dať isté záležitosti do poriadku.  

            ,,Pochopím to. Väčšina sa nedokáže poučiť z chýb ostatných. Sú príliš slabí, aby na chvíľu videli aj niečo iné ako seba. nenávidia bolesť, hoci ich učí zákonitostiam sveta i večnosti," pípla detským hláskom. Trpko som sa pousmiala. Slabá... Kde som to už raz počula? Och iste, bol príliš slabý na to aby ma podržal, príliš slabý na to aby ma videl zomierať. Kiež ťa niekto obdarí toľkými "poctami", ktorými si ma ty sám obdaroval.

            ,,Nie, pokračujeme," postavila som sa za svoje presvedčenie. Ak niečo nenávidím viac ako cereálne lupienky rozmočené v mlieku, je to tvrdenie, že som slabá a bezmocná. Celý život som počúvala aká neschopná som. Sakra, aspoń po smrti by mi mohli dať pokoj! Mala som takú chuť všetkým tým chudákom tam vonku povedať aký sú idioti. Otcovi, ktorý chcel len horu svalov a chlpov, hoci nikdy sám nič nedokázal.

Matke vďaka, ktorej som musela prestáť hory psychického týrania. Akoby sa mi časť Ailinho posolstva vypálila do duše. Závisť ako jedna z najhorších metieľ ľudstva zasičala a vyparila sa. Čo by aj mŕtvy mohol závidieť? Zo zamračením som napla roztrasené svaly, ktoré by sa rady zmenili na kríženca huspeniny a slimáka. Svaly ma pálili, no bol to len náznak nedávneho zážitku.

            ,,Možno by si si mohla ešte chvíľočku posedieť," navrhla Smrť, keď som sa slabo zaknísala. Jej pekné zelené oko ma sledovalo starostlivo, no nepochybovala som, že v tmavej očnej jamke ma jej démonické oko sleduje s rovnakým záujmom, len s takým drobným rozdielom. Pravdepodobne si želalo, aby som nikdy nevstala, alebo aby som sa strepala do jazierka ľadovej vody a upadla do zabudnutia. A to som v pláne nemala, teda samozrejme ak Smrť netrpí schizofréniou.

            ,,Myslím, že ak sa budeš pravideľne plieskať o zem, tak sa ďaledo nedostaneme," zamrmlala, keď som takmer spadla do daľšieho jazierka.

            ,,Och, prestaň už preboha! Prestaň sa tváriť ako milá ľudská bytosť! Realita volá! Si Smrť čo už môže niekto ako ty cítiť?" zvrieskla som na malú detskú postavičku. Napĺňal ju hnev a smútok. Zarazilo ma to. Chvíľu som sa nad sebou pozastavila. Veselo sa tu prechádzam a vrieskam tu na samu Smrť? Musím sa naozaj tešiť na smrť. Chvíľu som čakala na nejaký hókus-pókus, ktorým ma vyparí aj z ponožkami, no potom som si uvedomila, že mi na tom vlastne nezáleží. ,,Nerozumiem tomu!" prskala som. Naštvane a rozhodne smiešne. Sama sebe som prišla detinská.

            ,,Čomu presne?" spýtala sa podpichovačne. Zamračila som sa na ňu

            ,,Prepáč," povedala som len. Čo dodať? Len si nafackať a už si konečne uvedomiť, s kým to vlastne hovorím.

            ,,V poriadku. Cítenie je tu vzácne," prikyvovala sama sebe. ,,Tak ako odchádza duša, vytráca sa i cit. Žiadna duša, žiadny cit. Funguje to tak večnosť. Preto toľko z vás odmieta prejsť. Lipnete na spomienkach, na emóciach, ktoré ich oživujú," povedala smutne. Snád sa mi i zazdalo, že sa v jej oku našla zblúdilá slza, no keď som sa lepšie pozrela nebolo po nej stopy. Zjavne len klam.

            ,,Poďme ďalej." Kým sa zbláznim, dodala som pre seba. Z celej tejto situácie som bola nervózna. teda ak by som dokázala cítiť viac ako tú fantómovú ozvenu toho pocitu. ,,V každom jazierku sú osudy ľudí?" spýtala som sa zvedavo. Boli ich tu tisícky. Možno...

            ,,Nie, sú tu len príbehy. Životy mŕtvych, ktoré sa už nedajú zmeniť." Akoby mi do tváre chrstva ľadovú vodu. Takže neuvidím, ako sa tomu sviniarovi povedie. Jemne som sebou trhla a pozrela na Smrť, ktorá ma jemne držala za rameno. Zdalo sa že nemá výčitky, túžby a pocity, no srdce hovorilo o chladnej maske. Kto vie? Možno i ju živia tisíce stratených príbehov, duší a osudov.

            ,,Nemá to nič spoločné s dušami, ktoré opatrujem. Je to minulosť a minulosťou to i zostane," schladila ma, len čo som otvorila ústa. ,,Videla si dosť, alebo chceš pokračovať? A skôr než ťa to napadne, tak áno, raz tadiaľto budeš musieť prejsť."

            ,,Závisť predsa nie je nič nové pod slnkom. Človek je už raz taký, nikdy nebude spokojný," mrmlala som, hľadiac si pod nohy. Som predsa taká istá, viem ako to chodí.

            ,,Áno závisť je nám všetkým známa, ale čo ostatné hriechy a pocity ktoré prehliadame?" usmiala sa. Veľmi vtipné, pomyslela som si trpko. Kývla som do diaľky, kde sa skrývali ďaľšie jazierka. Len nech už to mám za sebou. A to babička tvrdila, že smrť je pokojná, bezbolestná a človek má konečne pokoj. Vraj smrť je dobrá... No, bezbolestná rozhodne nebola. 

            ,,Hor sa na ďaľší..." začala som, no rýchlo som stíchla, keď sa na mňa smrť zamračila. O chvíľu už sme stáli pri inom jazierku a ja som sa len potichu čudovala ako sa v nich Smrť vyzná. Mne prišli všetky rovnaké. Ale, kto vie ako dlho sa tu smrť motá? Za tie tisícky rokov tu určite pozná každý kamienok a všetky tie jazierka čudesných tvarov a odtieňov čiernej, jej musia pripadať ako opakovanie malej násobilky.

            ,,Pýcha," odvetila jednoducho. Len si sadla a potľapkala na miesto po svojom boku. ,,je to jeden z mála príbehov, ktoré nekončia bolestivo, no i napriek tomu ubližujú ako sa len dá," dodala. Letmo sa obzrela. i ja som mala pocit, že nás niekto pozoruje. No ako posledných pár rokov som len zahnala chmúrne predstavy a ďalej pozorovala kľudnú hladinu. Mŕtvy už mi neublížia, tak načo sa rozrušovať.

            Voda sa zablisla zlato-bielym odrazov a poskytla mi pohľad na utešenú jesennú krajinku. Predstavila som si niečo teplé, ďaleko na juhu. Možno Španielsko. Podnebie bolo na severské štáty príliš teplé, ako poukazovala skupinka študentov premávajúcich sa v obraze len v ľahkých svetríkoch. Boli veselí. Dievčatá v sukničkách sa smiali na skotačiacich chlapcoch. Odhadovala som to na vysokoškolákov, asi tak v mojom veku. Jeseň bola dosti pokročilá a na stromoch už vyselo len posledných pár bezvládnych lístkov a zem pokrýval nádherný farebný koberec. Takmer dokonalý obraz narúšal smutný mladý muž pri bráne.

            ,,Prečo sme tu? Pochybujem, že kvôli výlevom pesimistického študenta," spýtala som sa Smrti. Obdivne sa na mňa usmiala.

            ,,Tu to skončilo," objasnila. ,,Je to internátna škola v Taliansku. Teraz má 21 rokov, no jeho jeho príbeh začal skôr ako toto vyhnanstvo. Tu už mu zostal len smútok a prázdnota.

            ,,Chceš ísť bližšie?" spýtala sa, v jej detskom očku podivný veselý záujem.

            ,,Ani nie," hlesla som vystrašene. boli sme tak blízko jazierku, že sa mi jeho chlad zavŕtaval do kosti z akosi som nedokázala odlepiť pohlad od hladiny. Pripomínalo mi to môjho psa Lajku. Raz ma kúsla a od tej doby som z nej nedokázala odtrhnúť oči zo strachu, že to spraví znova. Ako had lapený v melódii píšťalky.

            ,,Poď," schmatla ma za ruku a tahala do vody. Tíško som sa smiala. Jazierko bola vlastne taká malá kaluž, ktorú si všimnete, až keď do nej stúpite.

            ,,Nebolo náhodou spomenuté, že sa odtiaľ nemusím vrátiť?" spýtala som sa nádejne. Naozaj sa mi do tej ľadovej vody nechcelo.  

            ,,So mnou sa báť nemusíš," zasmiala sa s chuťou, ,,hlupáčik. Som predsa Smrť, nie je tak?" mrkla na mňa, zatiaľ čo sa ponárala do jazera. Pékne voda ako náhrada pohyblivého pies...

            ,,Počkaj!"skočila som za ňou. Desila ma predstava zostať tu sama. Než som sa k nej dostala, trčala z vody už len jej hlava. Triasla som sa od strachu i od zimy. Netušila som, že jazierko je tak hlboké. Smrti trčala len hlava a možno by som sa aj zasmiala, keby sa okolitá voda neleskla tak temno a nepohlcovala ma do svojich útrob. Ako doterný hmyz sa šplhala vyššie a vyššie po tele.

            ,,Nebráň sa, len to zhoršuješ!" upozornila ma Smrť gúľajúc očami. Zatvorila som oči, no neprestala som sa triasť a spomínať všetkých svätých nie veľmi príjemným spôsobom. Mala som plný krk týchto hókus-pókusov. Vrátiť sa k tým dvom fóbiám na reťaziach, zrazu znelo ako veľmi dobrý nápad. Bolo však už neskoro. Dala som sa na túto cestu, tak by som to mala dokončiť. Na to aby som to vzdala, som si chcela priveľmi dokázať, že nepatrím k zástupu tých slabých, ako o mne celý život tvrdili.

            ,,Vitaj v minulosti," zasmiala sa Smrť z ničoho nič. Pomaly som otvorila oči. Ako prvé ma oslepili ostré lúče jesenného slnka. Ako zázrakom som dokonca cítila i typickú vôňu jesenného poobedia. Z diaľky bol počuť hlasný smiech najväčšej skupinky dievčat, skytých pod korunou starého duba. Akoby som bola znova živá a moje telo sa tiež na chvíľu zahrialo.

            ,,Tak kde to vlastne začalo? Vyzerá to skôr na začiatok než na koniec," spýtala som sa a úplne automaticky otvorila kovovú bránku, ktorá en jemnučko zapišťala. vôbec som sa nad tým nezamyslela a až neskôr som sa na tom zasmiala. Mŕtvy duch otvára bránku. Nemala by som vecami prechádzať? Alebo aspoň niečo na ten spôsob?

            ,,Emócie sú hybná sila ducha. Tak ako ľudia často robia neskutočné veci pod návaľom emócií, tak i duchovia," mrkla. Tichučko som si odfrkla. To iste!

            ,,Och, takže otvoriť bránku je niečo úplne nenormálne?" spýtala som sa jedovato.

            ,,Pre ducha áno. Chceš vedieť kde sa to začalo, alebo sa budeme, ako vy ľudia hovoríte dohadovať o nesmrteľnosti chrobáka?" vrátila mi to.

            ,,Chrobáka? Ak iba švába!" premerala som si ju pochybne. ,,Už čuším," zamrmlala som okamžite.

            ,,Je to o pekný kus ďalej, v jednej malej dedinke. Na vidieku, ak chceš. Samuel žil vo veľkom dome, mal kopu sluhov a ešte väčšie konto. Jeho rodičia patrili k najvyšším vrstvám. Takmer. Len tak medzi nami, nachádzame sa na konci 20. storočia," mrkla. ,,Matt, jeho druhé meno po bohatom dedovi, mu malo priniesť bohatstvo." Zaškrípala som zubami. Robí to naschvál! Ja o tom blbcovi, s ktorým som sa zahadzovala už nikdy v živote nechcem počuť! ,,Od malička ho učili vybraným spôsobom. Hovoril po fráncúzsky, spanielsky, taliansky a anglicky. Tak naň ho pozerali i na dedine, ako na nafúkaného vyfinteného pajáca. Priateľov mal len v meste, rovnako nadutých ako jeho rodina," namyslene sa usmiala. Podozrievavo mi miklo obočím, no už som akosi nemala silu rozoberať slabosti Smrti. Mladíkova nálada ma dusila.

            ,,A?" zívla som znudene. ,,Čo sa teda stalo jeho osudnou chybou?" spýtala som sa teatrálne,

            ,,Nebol ako jeho rodina. Jeho otec vlastnil vinice Kde sa Sam rád prechádzal, alebo sedel a čítal si. Jednoduchý nudný život vidieckych boháčov. Nikdy nešiel za miestnymi, nedovolovala mu to výchova. No, skôr jeho snobský rodičia a zmýšlanie tupohlavých dedinčanov. Tak sa jeho obvyklou činnosťou stalo vysedávanie pri krbe, kde sa zamýšlal nad svojím prázdnym životom.

            ,,Budem hádať, začalo sa to vo viniciach?" spýtala som sa s obnoveným záujmom.

            ,,Správne," zasmiala sa. ,,Lepšíš sa." Pobrali sme sa teda ďalej. Jazierko zrejme spravilo jeden zo svojich trikov, pretože sme sa len tak ocitli medzi bohatými strapcami hrozna. ,,Mimochodom vyrábali u skvelé víno," dodala Smrť. Zamyslene si obzerala strapce hrozna, akoby premýšlala koľko ich dokáže odniesť. Ja som sa zatiaľ bavila predstavou Smrti - alkoholičky. Veselo sa usmievala, až som začala premýšlať nad tým, či sa vlastne Smrť môže zblázniť. Našťastie sa uspokojila so strapcom hrozna a moje trúfalé myšlienky si nevšímala.

            ,,T-t-to čo bolo? Videla s-si to? On si normálne dovolil prejsť cezo mňa!" zorčulovala som sa, keď mnou prebehol náhly závan emócií tak silných, až ma naplo. Vo chvíli, keď som sa trochu pobierala, som sa pobrala za tým zlatíčkom, s úmyslom mu to pekne vybaviť.

            ,,Aj tak ťa nevidí!" smiala sa na mne Smrť, keď ma zastavovala.

            ,,Je mŕtvy! Jasné že na vidí," hádala som sa s ňou. Iste som si koledovala o riadny výprask, ale akosi ma to neskutočne bavilo a na Smrti nebolo vidieť, že by ju to nejako trápilo. Vlastne len keď som to riadne prehnala.

            ,,Sú to len príbehy a osudy. Tu sú duše v zajatí svojej mysle. Niektorý sa od nej dokážu odtrhnúť, ale mnohý sa o to ani nepokúsia a dookola prežívajú tú istú časť života. Bohužial sa musia zmieriť aj s tou bolestivou časťou," energicky krútila hlavou a jej rovné čierne vlasy vytvárali drobnú zaujímavé vlny. ,,Ale ak to chceš skúsiť, nedbám," zasmiala sa. S povzdychom som ju nasledovala. Desilo ma pomyslenie, že by som mohla skončiť takto. Aj keď sa to asi nestane, predsa sa tu so Smrťou potuľujem okolo rieky Styx.  Z viníc sa čoskoro stal hustý les. Zo Samových pocitov som sa dovtípila, že majestátne stromy v ňom vzbudzujú hlbokú úctu. Sadli sme si so Smrťou do tieňa jedného košatejšieho dubu, na ktorý ukázala. Sam po chvíli zaspal a mne sa znovu zdalo, že čas akosi letí. Spýtala som sa na to svojej tichej spoločnice.

            ,,Kedysi bolo viac času na prehliadku. lenže celý svet sa dnes náhly a čoraz menej ľudí koná podľa pravdy a spravodlivosti. Všetci chcú pokoj a kľud, ale len málo z nich ho nájde počas života. No a samozrejme sú tu aj taký, ktorý sa nevedia rozhodnuť, na ktorej strane chcú zostať." Pozrela na mňa v hlbokom zamyslení. Väčšina však prejde nezaujato okolo a len pár má možnosť vidieť tieto príbehy. I tak na ne nie je čas," vysvetlila. A zasa sme sa nejakým zázrakom dostali ku mne. Netušila som o čo tu ide. Smrť spomínala, že by som mala čosi nájsť, akési porozumenie, no ako väčšinu ani z tohto som nerozumela ani slovko.

            ,,Načo to potom celé je? Prečo tu takto beháme?" spýtala som sa priamo. Smrť neodpovedala, len kývla smerom k Samuelovi.

            Ten sa chvíľu na to zobudil a čas za znova napravil. Do očí sa mu teraz opieralo slnko. Silný vietor sa pohrával s lístím v korunách stromov a tvoril nádhernú melódiu, ktorá ho uchvádila. Na mäkkej machovej poduške si zrejme odpočinul ako nikdy predtým. nespokojne sa pomrvil a vytiahol podivuhodne moderne vyzerajúci telefón. Zrejme ho nikto nezháňal, hoci sa slnko takmer dotýkalo obzoru a tak ho len schoval a ďalej vysedával.

            Čas znova spravil obrovský skok. Akosi som vytušila, že je ďaľší deň. Zmätene sa obzeral akoby netušil prečo sa vrátil na to isté miesto. Asi tu nechcel byť, ale aj tak sa posadil k stromu a započúval sa do harmonického zvuku vtáčieho trilkovania a vetra v korunách stromov. Nikdy tu nikoho nestretol a tak sa nebál.

            Raz si tu znovu čítal jednu z nespočetných hrubých kníh, ale nemohol sa sústrediť. Znova mu začali povinnosti. Do školy síce chodiť nemusel, ale jeho súkromný učitelia sa s ním nebabrali. najviac ho však trápilo, že sa cítil osamelý. Stromy už pomaly zhadzovali lístie v červených kabátikoch ako keď sme prišli do viníc prvý raz, ale to už boli dva roky. Stále bolo teplo, len o niečo viac fúkal vietor. V príjemnom prítmí stromov Sam opäť zaspal. Kniha mu vypadla z ruky a s hlasným klapnutím dopadla na zem. Mohol spať také dve hodinky. Keď sa prebudil trhol sa šokom. Nevidel tak ako mi, že sa k nemu blíži pohľadné dievča. S úsmevom povedala, že mu spadla kniha. V Samových dvadsiatich rokoch to bola zrejme najrajšia, žena jeho veku, ktorú kedy videl. Okrem potencionálnych neviest, ktoré mu vodili rodičia asi jediná, ktorú poznal.

            Bola naozaj krásna. Mala dlhé tmavohnedé vlasy a modré oči, ktoré zvýrazňovala opálená preť. Bola štíhla a vysoká, i keď nie vyššia ako Sam. Jej peknú postavu doľaďovali krátke šaty ku kolenám a cez rameno jej vysela taška plná kníh. Sam sa poďakoval a dievča mu prezradilo, že ho tu už viackrát videlo, hoci som ju sama nikdy ani len nezahliadla.

            ,,Je to dcéra miestneho podnikataľa, ktorý Samovým rodičom vyvážal víno do zahraničia. Sam z nej bol jednoducho unesený a dlho sa s ňou rozprával. Dohodli sa, že sa znovu stretnú. Karin chodila každý deň. Sam si po čase nevedel ani predstaviť život bez nej. Karin vždy prišla a vždy sa rozlúčila jemným bozkom na pery. A z dní sa stávalo týždne, z týždňov mesiace až nakoniec roky.

            ,,Poď musíme ísť," povedala Smrť. ,,Sme tu pridlho."

            ,,Ale," zaprotestovala som no hneď som zmĺkla.

            ,,V deň keď mala Karin dvadsaťjeden rokov sa mali stretnúť. Sam nikdy neprišiel. celú noc predtým nespal. chcel ju požiadať o ruku. Dúfal, že mu rodičia požehnajú. Karin nebola chudobná ani hlúpa a mala zdediť celý rodinný majetok. Spravil chybu. Šiel za matkou a otcom, aby si vypítal požehnanie. Povedal im ako veľmi ju miluje, no pre nich neznamenala raz v rebríčku bohatých. Karin čakala zbytočne. Tušila čo ju malo ten deň čakať a veľmi ju sklamalo keď neprišiel. Čakala naňho pod tým stromom celý rok. Potom prestala. Možno zabudla," dodala smutne, keď sme sa znovu ocitli pred školou v Španielsku.

            "Rodičia ho ešte ten deň poslali sem. Nikdy nezabudol a nikdy sa znou nezamiloval. Žiadne dievča pre neho nebolo ako Karin."

            ,,Ty vieš čo sa s ňou stalo," skonštatovala som. Smrť sa na mňa zahladela s mrazom v očiach.

            ,,Neprestala chodiť. Zomrela. A on," ukázala na Samuela, "si nikdy neprestal, želať aby mohli byť obyčajnými dedinčanmi."