V Temnote - I. Knižnica sveta

 Miestnosť bola chladná. Ohľadom toho, bolo to jedno. Netrápil ma chlad ani vlhkosť stien. Bolo to čosi iné, čosi s čím som tu žila celé veky. Lenže bol tu vlastne čas? Existoval? Plynul? Je tu len tma. Hustá , nepriehľadná. Čierna ako noc a rovnako chladná.Cítila som ako sa v nej niečo hýbe. Odlesk nemých očných jamiek starých vyblednutých kostí nepridával na pokoji. Snažila som sa nevnímať biele kosti pokryté zvyškami rozpadajúcich sa šiat. Našli ste tu všetko. Vojenské uniformy, ruské prešiváky, hawaiské košele. Len niekde hlboko v tme sa lesklo čosi iné, čosi svetlo sivé. Niečo neznáme o čom som presvedčivo vedela, že nechcem stretnúť. Radšej som sedela v kúte s mŕtvolami ako celiť neznámemu. Lenže tak to nešlo do nekonečna.

Zazrela som lesk tých diabolských očí. A potom sa zjavili. Boli takmer priesvitný. Tenká koža a presvitajúce modré žili. Bledé vlasy sa tiahli niekam do tmy. Neboli to ani ženy ani muži. Vyzerali ako vyhladnuté deti. Ich detskosť zvýrazňovala priveľká hlava s vysokým čelom a ostrou bradou. Na vrchu hlavy mali náznaky rohov a uši mali skrútené a vytiahnuté do jemných špičiek. Obrovské okrúhle oči bez zreničiek sa na mňa lačne pozerali. Desili ma však ich nohy. Stehná im smerovali dozadu a lýtka zasa dopredu a namiesto chodidiel mali kopytá ako kozy. Dokonale synchronizovaným pohybom ohrnuli pery. Bolo to viac ako varovanie. To by pochopil aj hlupák. Mali chuť na čerstvé mäso.

Vo chvíli, keď sa na mňa vrhli som už mala spočítaných všetkých svätých. Hoci som nikdy veľmi neverila, cítila som potrebu niekde ospravedlniť svoje činy. Tesne predo mnou nimi niečo trhlo dozadu. Reťaz. Uvedomila som si. Reťaze, ktoré som si nevšimla. Veľké železné okovy okolo krku sa nedali prehliadnuť, no strach a hrôza ma ochromili.

"Chlapci!" Ozval sa z tmy neúprosný hlas. "Nevšímaj si ich sú len hladný," vysvetlilo malé dievčatko stojace vedľa mňa. Pridusene som vykríkla a uskočila. Vyjavene som si pretrela oči. A potom znovu. To malé dievča s čiernymi vlasmi a planúcimi zelenými očami tu stále bolo. Prisahala by som, že tu naozaj predtým nebolo.

"H-hladný?" Vyjachtala som. "To im nikto nedá najesť?" Premýšľala som, ktorý bezcitný človek by sa tak kruto správal k živým, i keď desivým tvorom.

"Isteže! Už veky nikto neobetoval jedinú živú bytosť pre nich!" Odsekla ostro. Potom sa trpko zasmiala. Jej smiech bol mrazivý. Toto nemohlo byť dieťa, nie s tým smútkom a bolesťou v hlase.

"Živú? O-obetovať?" Spýtala som sa vydesene.

"Ech dieťa... nevieš nič tak ako všetci!" Mrmlala pre seba. "Isteže, zlatíčko. Strach a des cítia len živý a umierajúci. Sú podstatou strachu a hrôzy! Vďaka nim majú umierajúci strach v očiach vďaka nim sa deti budia zo spánku zdesené a ulepené od vlastného moču!" Zasmiala sa mrazivým smiechom. Prvý raz odkedy som sa zobudila do mňa udrel chlad tejto strašnej miestnosti. "Tak málo ľudí dnes verí a ešte menej hľadá spásu." Mrmlala nasrdene  a naštvane si založila ruky na hrudi. "Ešte nejaké otázky než sa uráčiš pohnúť ďalej?" Spýtala sa rozladene.

"Kto si?" Vyhŕkla som bez rozmyslu.

"Konečne správna otázka!" Zaradovala sa. "Ale hlúpa." Dodala vzápätí pomstychtivo. "Mám mnoho mien a ešte viac podôb. Tvoj druh ma vidí takto."  Jej obraz sa zamihotal ako svetlo sviece. Podivne sa rozmazal, stále však bol veľmi zreteľný. Drobné kostičky sa s príšerným, nechutný praskotom lámali a naťahovalo. Z drobného zdobeného náramku, ktorý ležal nepovšimnutý na jej zápästí sršali drobné iskierky a zapaľovali na podlahe malé ohníčky. Bola som tým pohľadom zhypnotizovaná ako had melódiou píšťaly. Nemohla som odtrhnúť pohľad i keď sa mi dvíhal žalúdok.

A potom tam zrazu stála v celej svojej desivej kráse. Samozrejme, že som ju poznala. Každý ju pozná. Každý vie kto je Smrť.

            Jej ľudská polovica tváre s jemnou pleťou a zeleným okom orámovaným tými najhustejšími mihalnicami, aké som kedy videla, sa na mňa zmyselne usmiala plnými perami. Keď odhrnula lesklé vlasy z druhej polovice tváre zazrelo na mňa nenávistné krvavé oko. Ak som si kedykoľvek pomyslela, že hnijúce oko prejdené červami je najhoršia vec, ktorú môžem vidieť, pekelne som sa mýlila. Bola oveľa desivejšia. Okolo nenávistného oka bola len lebka. Holá bez kúsočka kože a lesklá ako zamat. Odprisahala by som, že ak by aj jej druhá strana tváre mala tie isté zvodné pery skrivili by sa túžbou po mojom živote. Bola jednoducho hrôzostrašná vo svojej smrtiacej elegancii.

            Pokľakla predo mňa, nepochybne vyššia ako ktorýkoľvek človek. Pripadla som si ako červíček, maličká a bezvýznamná. Vtedy som si všimla jej kostnatú ruku, nie však kvôli ruke samotnej. Zvierala v nej legendami opradený nástroj. Nástroj kata, kosu, ktorou sníma životy. Rukoväť bola posiata zbierkou tvárí v agónii, ktorú chceli vykričať rozškľabenými ústami z červenohnedého dreva. Pokojne by som sa stavila, že je to jej zbierka duší. O čepeli mi raz niekto povedal, že je s kostí boha, no skôr som verila teórii o lebkách. Už len kvôli tomu chladnému lesku ktorý vydávala rovnako ako aj jej mŕtva časť tváre.

            "Au!" Zvýskla som zrazu. Zarazene som sledovala vlastnú ruku odťahujúcu sa od tmavého dreva.

            "Rada hryzie." Usmiala sa pekná tvár. Zato nenávistné oko prehĺbilo svoj nenávistný pohľad a kostnatá ruka mávla kosou. Nepokojne som sebou trhla. Na sekundu som bola presvedčená, že ma zabije. Veľmi mi to ale nevadilo.

            "Som mŕtva." Došlo mi náhle.

            "Kiežby." Vzdychla Smrť. "Vyvolávajú v tebe strach," kývla kdesi do tmy, tam kde som tušila ich skrčené vyziabnuté telá, "takže nemôžeš byť mŕtva. A keďže si tu tak si sa ešte nerozhodla. Horšie pre teba. Čaká ťa teda cesta. Nepríjemná cesta." Dodala veselo. Počas toho ako hovorila sa menila späť na malé dievčatko s neškodne vyzerajúcim náramkom. Tentoraz si dramatický výstup odpustila. Nútila som sa dívať na jej zlú tvár. Povšimla som si ako si cez ňu prehadzuje vlasy. Zakryla tak spálenú tvár. A prisahám že i červíka v oku, možno i dvoch.

            "Oni? Nie ty?" Spýtala som sa. Nebolo v tom prekvapenie, ale komu by na tom záležalo, keď je mŕtvy? Respektíve takmer mŕtvy. Navyše mi to pripadalo ako dosť normálna vec na svete, či na Onom svete, alebo kde to vlastne som.

            "Neprovokuj! Viem viac ako si myslíš a TY by si mala byť vďačná, že som v dobrej nálade!" Doslova zavrčala.

            "Už mlčím," pípla som.

            "Tak poď," potiahla ma za rukáv. Jedno sa jej musí uznať, ako dieťa je neskutočne roztomilá, teda až na tie červíky. Nečakala som, že Smrť bude taká ľudská, a už vôbec nie, že bude... hmotná.

            "Ponáhľaj sa, nemám na teba celú večnosť!" Posúrila ma. Mlčanlivo som ju nasledovala. Mala som nepríjemný pocit, že som riadne prestrelila. Prešli sme temnotou, ktorá bola všadeprítomná až sa na jej konci zjavili dvere, veľmi jemne povedané. Boli masívne a obrovské a dokonca sa na nich vynímali tváre - duše, tak ako na dreve kosy. To ma vlastne privádza k otázke, čo za hrôzu ste museli napáchať aby ste sa na tak významné miesto dostali.

            "Kde to sme?" Spýtala som sa len čo sme vošli do ďalšej miestnosti. Bol tam neskutočný chaos. Vysoké steny pokrývali stovky ba tisícky obrazov a sem tam aj vianočné snežiace gule. No a podlahu zasa pokrývali jazierka veľkosti barín a celé to pripomínalo jedno veľké močarisko. Och a vrchol útulnosti bol stalaktitový strop.

            "Kde asi? No počujete to?" Začula som frflanie. Otočila som sa na smrť za mnou, no keď som si všimla dve postavy pri dverách zamrzla som. O tej jednej vám veľa nepoviem, lebo bola celá v obväzoch, presiaknutých krvou. Ak by som nevidela tvár tej druhej povedala by som, že pije ako dúha. Bohužiaľ videla som. Bola dokonalá. Mala nádhernú jemnú pleť, nezábudkovo modré oči a zlaté vlasy jej dávali nadpozemský výraz. Presne tak som si predstavovala anjela. Kazili to len jej uplakané oči a smutný výraz, výraz ktorý som poznala viac ako dobre. Aj ja som ho mala v poslednej dobe vyrytý do tváre - zlomený a beznádejný.

            "Och dovoľ mi predstaviť sestry. Bolesť," kývla na tú v obväzoch, "a smútok." Dodala otrávene.

            "Dovoľ by som ti odpovedala:" zaskuvíňal Bolesť afektovane, "Si v sieni duší." Dokonca zatlieskala.

            "Aké originálne," zamrmlala som. Rýchlo som hodila očkom na Smrť. Bola kľudná, teda až na jej zlostné oko. Inak len uprene sledovala sestry. Hlavne Bolesť.

            "Och, maličká nevšímaj si ju. Nemá to tu rada. Je tu, ako by som to povedala... veža ľudskosti, veľa spomienok." Zapriadla. Nevšímala som si ju. Popravde mi bolo ukradnutá. Smrť však mala iný názor. Dokonca aj jej milá tvár sa skrivila hnevom.

            ,,Nemáš niekde niečo na prácu?" Spýtala sa pričom do vzduchu namaľovala tri malé vlnky.

            ,,Jasné, jasné," zamrmlala Bolesť a vyparila sa, doslova. Smútok len sklopila hlavu a ticho ju nasledovala.

            ,,Bolesť je krutá. Miluje bolesť ako aj jej, ako si si už iste všimla. Je jej  jedno komu ju spôsobí." Kývla rukou na do miestnosti. ,,Hovorme tomu Knižnica sveta," navrhla.

Zhrnutie <<<     >>> 2. kapitola