V Temnote - II. Závisť

            ,,Dávaj pozor!" upozornila ma Smrť, keď som takmer spadla do jednoho z jazierok. I keď sa to z diaľky nezdalo, medzi jazierkami, často veľmi rafinovane skrytými, viedli len úzke kamenné chodníčky. ,,Nemusela by si sa odtiaľ vrátiť."

            ,,Vrátiť? Preboha! Je to len jazierko. Prinajhoršom by som bola celá mokrá," vyprskla som do smiechu. Hovorila takým vážnym tónom, že som to jednoducho nevydržla.

            ,,Mám ti pripomenúť, že nič nie je také ako sa zdá? Možno by si potom konečne pochopila, že aj moja trpezlivosť má svoje hranice," odpovedala, no o to hrozivejší účinok mali jej slová. Dokonca sa mi na chvíľu zazdalo, že pohaslo i svetlo plameňov ukrytých v trstine. Nekľudne som sa striasla. Nepozerala som na Smrť, no i tak som akosi podvedome som vytušila, že sa na mňa díva.

            ,,Čo môže byť také nebezpečné na obyčajnom jazierku?" nechápala som. Vo chvíli, keď som to dopovedala ma Smrť zrazila na kolená.

            ,,Nevolá sa to tu Knižnica sveta len tak pre žart! Sú tu všetky príbehy. Osud! Osudy miliónov ľudí!" syčala. Donútila ma skloniť hlavu tesne nad kalnú vodu. Vyplnila celé moje zorné pole. Voda bola ľadová. Cítila som to aj napriek svojej smrti. ,,Ich bolesti, smútok, túžby, sny a nikdy nesplnené priania," soptila. Pripomínala sopku. Nespútanú, vášnivú a divokú.

            ,,Styx." zamrmlala som, keď mi to konečne došlo. Lenže Styx je rieka, nie kopa kaluží.

            ,,Áno, jedna z mnoha tvárí rieky smrti. Duše cez ňu od počiatkou vekov prechádzajú a nechávajú v nej svoj život, svoju ľudskosť, aby mohli prejsť do ríše smrti. Celé veky snáď od počiatku sveta hľadajú svet bez bolesti a nešťastia, prázdny a nenaplnený. Bez bolesti nevedia oceniť to pekné. Ľudia vlastne celý život hľadajú niečo, čo majú priamo pod nosom. Len sa dobre pozeraj, aby si vedela s čím sa zahrávaš," povedala a dovolila mi vytiahnuť hlavu z mrazivej hmly nad jazierkom. Jemne kývla detskou rukou s náramkom - kosou. Hmla sa vyjasnila a odhalila nehybnú vodu jazierka. Najprv sa v tmavej vode nezjavilo nič, dokonca ani špina či blato, no keď už som sa chcela odtiahnuť cez kalnú vodu sa mihol obraz. Zachytila som len oheň. Potom zmizol.

            ,,Neukazujem ti to len tak. Je to súčasť tvojej cesty. Nemusíš tu byť. Nemusíš sa pozerať ani cítiť. Stačí povedať," sadla si ku mne na kraj jazierka.

            ,,Nie, ja... cítim, že je to dôležité." úpenlivo so sledovala hladinu. Nechcela som aby mi niečo uniklo. Vlastne ani neviem prečo ma to vôbec zaujímalo. Nikdy ma netrápil osud, okrem priateľov, som sa vlastne ani o životy iných nezaujímala. Vlastne takmer nikdy. Do minulého roka. Skôr než sa to stalo, skôr než som sa to dozvedela.

            Do reality ma vrátil obraz na hladine. Zjavila sa na ňom štíhla mrštná postava mladej ženy s ohnivými vlasami do pol pása. Ďívala sa niekam do diaľky zelenými očami žiariacimi ako smaragdy. Boli o to výraznejšie vďaka bledej, takmer bielej pleti a výraznými červenými korzetovými šatami s dvojitou sukňou, ktorá zvýrazňovala jej plné ženské krivky.

            ,,Volala sa Aila. Severanka, z Fínska. Mala sotva dvadsať. Jej krehkú severskú krásu jej závideli všetky ženy a každý muž chcel aby mu patrila. Jej príbeh je dokonalou ukážkou ľudskej krutosti, závisti," povedala Smrť vyčítajúc záujem z mojej tváre. Kývla späť na vodu práve vo chvíli, keď sa obraz začal hýbať. Aila stála na tržisku plnom ľudí, no pre ňu existoval len neznámi muž, na ktoré vrúcne usmievala. Nenápadne, takže to nezbadali ostatný. ,,To je Evan," objasnila Smrť akoby to malo vysvetliť všetko.

            ,,Tak to je potom skôr príbeh lásky ako závisti, nie?" pýtala som sa sledujúc obraz Aili zakrádajúcej sa temnejúcimi uličkami. Na mesto padala tma a hviezdy už dávno zažali svoje svetlo aby mohli sprevádzať pútnikov po neznámych cestách.

            ,,Nie tak celkom. Evan je syn pastora. Kňaz." pousmiala sa trpko. Jej tvár pri to vytvorila nepekný škleb a vlasy, ktoré si počas cesty musela založiť za ucho, odhalili dychtivý výraz jej skazeného ja.

            ,,Problémy, samé problémy." skonštatovala som. Aila sa zatiaľ zakrádala popri stenách domov do tmavého lesíka.

            ,,Vždy sa stretávali na polceste." mrmlala mi ticho Smrť. Najprv som nechápala, no keď som zazrela medzi stromami tmavú postavu, pousmiala som sa. Mám rada rebelov.

            ,,Evan!" ozval sa do tichej noci Ailin svieži mladý hlas. Voda ho však kazila. Akoby volala z druhej strany sklennej výlohy. Vytvoril z hlasu isto naplneného láskou, neosobný chladný hlas. Nemala som však čas rozoberať to. Sledovala som každý detail. Dychtivo som nasávala každý okamžik ich spoločnj chvíle. Ich bozky plné vášne a lásky. Ako dve skladačky, ktoré konečne zapadli na tie správne miesta. Pripomínali oheň a ľad. Evan silný a mužný, opálený od slnka a Aila bledá s nebezkou krásou a nebezpečným pohľadom ženy. Ich bozky boli dokonalé. Také aké som si vždy predstavovala. Celé tie roky som si myslela, že niečo pobobné je medzi mnou a Mattom. Lenže, keď so uvidela ako na seba hladia títo dvaja, ako nenásitne sa k sebe tisnú, pochopila so, že to naozaj bola celý ten čas len pretvárka, že ma nikdy nemiloval. Jasne som cítila, že to čo bolo medzi Ailou a Robertom, ani len vzdialene nepripomínalo to čo, som cítila pri Mattovi.

            ,,Je to 15. storočie." povedala Smrť skôr ako som sa stihla spýtať. Nič viac nedodala len ma tam nechala pozerať. Vnímala som ich láskyplné šeptané slová a drobné tajomstvá. Počúvala som ich smiech plný radosti a niečo v mojom vnútri plakalo.

            ,,Ako Rómeo a Júlia." mrmlala som si pod nos.

            ,,Ani netušíš ako veľmi," vzdychla Smrť. ,,Poďme sa pozrieť do blízkej krčmy," povedala a mávla rukou, keď som sa na ňu nechápavo pozrela. Obraz sa rozprskol na tisíc farebných kvapiek, len aby sa mohol zmeniť na iný. Všetka intimita milencov sa stratila a nahradila ju bujará veselosť podnapitích žudí.

            ,,Hovorím ti, tá je divná," vrešťal plešivejúci pán a dosť nešikovne si štrngol so svojím priateľom.

            ,,Čo? Divná? Tá... tá..." ozval sa ďalší.

            ,,Aila, tá nová," doplnil niekto.

            ,,Veď chlapi! Je mládá, je pekná a nejaké tie prednosti má tiež," rozplíval sa podnapitý mladík. ,,No a stále nikoho nemá, hoci sa na ňu lepia všetci muži."

            ,,Čo lepia, tý už sú dávno nalepený!" smiali sa.

            ,,No, ja by so si dal povedať," na to sa ozvala bujará vrava.

            ,,Čo ty vieš, možno má niekde muža," podotkol krčmár.

            ,,Ale veď, aj keď prišla bola sama. Ako prst," gestikulaval divo jeden zo skupinky pri dverách. Jeho kumpáni sa na ňom smiali, až poniektorý popadali zo stoličiek.

            ,,Hovoríte o tej severanke? Tak tá zaručene nikoho nemá. Ale je krásna to sa musí nechať," povedala krčmárova žena, keď položila pred najhlučnejšiu skupinku ďalšie pivá.

            ,,My sme tiež nepovedali, že nie je!" skočili jej do reči.

            ,,Podľa mňa je to čarodejnica!" nedala sa odradiť. ,,Uvažujte! Je pekná, každému sa páči, ale nikoho nemá. Žije sama v dome, stráni sa ľudí a je to cudzinka! Len boh vie, čo za zvyky ta majú. A prečo odišla? Sama. Hovorím vám je to čarodejnica," samozrejme na seba tak prilákala pozornosť všetkých.

            ,,Kušuj ženská!" zahriakol ju krčmár. ,,Nešťastie privolávať, na to ťa užije!" čertil sa.         ,,Hybaj do kuchyne," zavelil. ,,I keď, niečo na tom bude chlapi," povedal neskôr, keď sa veselá spoločnosť poberala domov.

            Obraz sa znova rozčeril a vrátil sa k našim milencom. Aila ležala nahá v objatí Evanových silných rúk. Spoločne sa dívali na mesiac. Nebolo jej zima hoci cítila, že dnes je obzvlášť zima. Možno i mrzlo, no ju zahrievalo teplé objatie jej milenca.

            ,,Kiežby som si ťa mohol vziať, aby sme sa už nemuseli takto skrývať, aby se mohli by spolu," vzdychol Evan smutne.

            ,,Tak poďme preč. Utečme! Budeme len my dvaja, žiadne ty a ja ale my," navrhla. Nenávidela, keď riešili túto tému. Bolo to príliš smutné, príliš bolestivé.

            ,,Dobre vieš, že na to nemáme peniaze..." Aila sa naňho zamračila. ,,Dobre peniaze máme, ale nemáme možnosť. Prenasledovali by nás. Nechcem aby si žila celý život na úteku a v hanbe," protestoval. ,,Na to ťa až príliš milujem. Chcem aby si mala všetko čo chceš. Ale nechajme to už tak. Zajtra sa pôjdeme previezť na koni dobre? Predstavím ti nádhernu bielu klisnu Diamondu." pobozkal ju do vlasov. Nenávidel lúčenie, no na obzore sa už začínalo brieždiť.

            ,,Diamonda?" zamyslela sa Aila. Dobre vedel, ako rada má Aila kone.

            ,,Pôvodne sa volala Deilan, ale otec..." nedokončil. Nebolo treba. Obaja vedeli čo má ten starý ničomník v srdci.

            ,,Zajtra." pobozkala ho naposledy a utekala domov. Pri okraji lesíka spomalila do chôdze. Nečakala, že ju niekto stretne, ale nechcela vzbudiť podozrenie. Na polceste uvidela potácajúceho sa muža. Nestihla sa však prikrčiť do tmavého tieňa.

            ,,Ach, ty... Ty si vážne čarodejnica!" Aila sa zľakla a utekala domov. V ušiach jej zneli jeho slová. ,,Ty pekelnica! Na hranicu s tebou!"

            Na ďalší deň sa Aila prechádzala po tržnici, hľadajúc čo by mohla kúpiť. Ľudia sa na ňu lepili a hádzali po nej nenávistné, občas i vystrašené pohľady.

            ,,To je tá čarodejnica!"

            ,,To je ona."

            ,,Spravte s ňou niečo!" šuškali si ludia. Nevšímala si to. Koniec koncov, nebola žiadna čarodejnica. Tažko by jej niečo také dokazovali. Všímala si, že aj napriek tomu sa na ňu naďalej dívali všetci muži a ženy stále žiarili na jej jemnú pleť a lesklé vlasy. Počula ako označujú nezbedné iskierky v jej očiach berúc ich ako znamenie ďiabla.

            ,,Vzala by som si pár hrušiek." oslovila predavačku z ovocím. Tá nevzhliadla ani nedala nijako najavo, že by ju počula. Len ticho zamrmlala: ,,Choď preč! Vráť sa späť k démonom do horúcich pekiel." Aila utekala domov. Takto to už ďalej nešlo.

            Cez hladinu sa rýchlo mihlo zopár dní. Ailinou jedinou radosťou boli nočné prechádzky s Robertom. Pre istotu už radšej nevychádzala von. Ľudia boli čím ďalej tým viac podráždenejší. Dovolovali si stále viac a viac. Dokonca aj malé deti kreslili na jej dvere nápisy ako: ,,Pozor čarodejnica.", ,,Hriešnica." či ,,Miesto hriechu.".

            Hlavu jej prečistil až nočný výlet. Evan znovu priviedol Diamondu. Ešte ráno jej v hlave znel klapot kopít o kamennú cestičku hlboko v lese. Čas letel ďalej. Zastavil sa až vo svetlej bohato zariadenej izbe. Evan sa zobudil neskoro. V hlave mu stále, tak ako Aile, znel v hlave klapot kopýt. Zívol. Slnko jasne svietilo priamo do izby. Tak rád by teraz Ailu objal, no bola príliš ďaleko, až za lesíkom a on sa musel tváriť, že ju nepozná. Začul klopanie na dvere.

            ,,Ďalej," zvolal. Vošiel jeho otec.

            ,,Ešte spíš? Ako to? Už si mal byť dávno hore!" zozčuloval sa.

            ,,Nehnevajte sa otec," povedal.

            ,,Chcel som s tebou hovoriť. Včera sa mi zdalo, že v stajni chýbal jeden kôň, tá klisna. Čo o tom vieš?" pýtal sa.

            ,,To sa vám asi len zdalo," zarmlal Evan.

            ,,Ráno tam už bola. Bol si niekde v noci? A neklam, vieš že je to hriech!"

            ,,Bol som tady. Celú noc," zaklamal ľahko Robert.

            ,,Vážne?" spýtal sa znovu jeho otec.

            ,,Prisahám," zaznelo skôr než sa príbeh znova vrátil k Aile.

            Bolo ráno a niekto klopal na dvere jej domu. Nejaký muž. Aila opatrne otvorila dvere. Už nedôverovala ľudom z tohto mesta. Muž vrazil do dverí a zhodil Ailu na zem. Dovnútra vošli ďalší muži. Boli traja a ani jednoho z nich nepoznala. Len čo vstala ozval sa ten čo vrazil do dverí.

            ,,Si obvinená z čarodejníctva. Pojdeš s nami pred súd! Budeš súdená pred zrakom Božím!" doslova kričal s krutým úsmevom na tváry.

            ,,Ale ja som nič nespravila. Nie som čarodejnica!" bránila sa, no muži ju ľahko chytili za paže aťahali preč. ,,Nechajte ma! Nič so nespravila! Počujete? Nie som čarodejnica!"

            Sudca bol veľmi starý, nepríjemný muž. V každej žene videl zlo, no na Ailu pozeral ako na samotného diabla. Aila len potupene stála a sledovala ako sa zhromaždujú mešťania. Väčšinu z nich poznala. Len z videnia, no napriek tomu sa na ňu pozerali s nenávisťou a odporom.

            ,,Je známe, že v meste vládne nepokoj. Úroda je zničená ani ovociu sa nedarí," začal sudca.           ,,Začalo to, keď si prišla!"

            ,,Ja predsa za nič nemôžem!" bránila sa ďalej. Sudca ju však mávnutím ruky umlčal.

            ,,Ľudia poznajú pravdu!" zvrieskol. Pred súd vystúpil muž, ktorého vtedy Aila stretla , keď sa vracala z lesa.

            ,,Videl som tú ženu v lese! Som presvedčený, že je to čarodejnica. Žiadna dobre vychovaná žena, či už cudzinka, sa v takých neskorých hodinách netúla vonku a už vôbec nie v lese." vykrikoval.

            ,,Ja tú ženu poznám. V noci chodí do lesa zbierať bylinky, aby mohla variť tie svoje čarovné nápoje!"

            ,,Zvádza mužov svojimi kúzlami!"

            ,,Mení sa na čiernu mačku!" Kričali ženy, ktoré jej závideli aj nos medzi očami.

            ,,Já nič také nedokážem!" vykríkla. Do očí jej vhŕkli slzy. Ozývali sa ďalšie hlasy:

            ,,Je to čarodejnica!"

            ,,Upáľte ju!"

            ,,Omladzuje sa svojimi čarami!"

            ,,Poveste ju!"

            ,,Na šibenicu s ňou!" všetko naraz stíchlo. Sudca sa radil s ostatnými. Aila zahliadla v dave Evana. Díval sa na ňu bolestný pohľadom. Triasli sa mu pery. Aila rázne kývla hlavou do strán. Nechcela aby to spravil. Neposlúchol ju.

            ,,To dievča je nevinné! Nie je to čarodejnica!" Dav sa zdesil.

            ,,Očarovala ho!"

            ,,Hriešnica!"

            ,,To je syn nášho pastora!"

            ,,Neverte mu! Ovláda ho svojou temnou mocou!"

            ,,Ticho!" vykrýkol sudca. Všetci znovu utíchli. Aila sklonila hlavu a čakala. Sekundy sa zdali byť nekonečné. Potom sudca vstal.

            ,,Bolo dokázané, že ovládaš nečistú moc. Odsudzujeme ťa na smrť upálením na hranici!" vyniesol rozsudok. Aila sa rozplakala a dav jasal. Pripadalo nám to, mne i Aile, ako nočná mora. Znovu ju tiahli preč. Obklopili ju zo všetkých strán. Vyšli von a Aila videla ako ľudia narýchlo vztýčili hranicu. Smrť bola blízko. Počula Evanov hlas:

            ,,Aila! Aila!"

            A potom ľudí:

            ,,Držte ho!"

            ,,Až ju upálime jej moc ho opustí!"

            Aila sa snažila otočiť. Chcela ho ešte naposledy vidieť. Mohla len bezmocne plakať. Vedela, že sa už nič nezmení. Nechcela zomrieť uprostred nádhernej lásky a ešte k tomu za niečo, čo ani nespravila. Potom ho uvidela.

            ,,Pustite ju!" kričal v slzách. ,,Pustite ju nie je čarodejnica!" niekto Ailu chytil a privázal ku kolu. Chcela bojovať. Snažila sa uvolniť si ruky, no nebola dosť silná. Vnímala kopu dreva a sena pod svojimi nohami. Pastor sa k nej postavil a odriekol svoje motlitby. Jediné tiché amen spočítalo minúty jej života. Hranica horela. Aila kričala, ja som kričala. Rovnako ako ona so cítila plamene oblizujúce Ailine nohy. Kričala som ako šialená, no kto by už len počúval. Na rameno mi dopadla ľadová ruka. Smrť. Chlad tíšil moju bolesť, no spôsoboval nepríjemné svrbenie. Chvíľu som len bezmocne ležala a počúvala náš spoločný nárek.

            ,,Ako...ako dlho?" spýtala som sa, keď sa hladina rozčerila a znova stmavla. Pred očami som mala plamene, no bolesť zmizla tak rýchlo, ako sa objavila.

            ,,Chvíľu. Celým mestom sa niesol jej krik, než ju začal dusiť dym," odpovedala takmer nečujne.

            ,,Než jej severská krása pohasla v plameňoch hriechu." dodala som.