Sen, bol to len sen, nahovárala si. Kdesi za oknom počula hrom. Oblohu pretínalo množstvo bleskov. Vyzerali ako ohňostroj na oslavu príchodu jesene. Adlein v nich však videla odrazy sna. Schúlené postavy v tme a tajomnú melódiu. Plieskanie biča nahradili hromy. Prebudenie zo sna sa jej zdalo omnoho horšie ako samotný sen. Tá istá búrka, len svet mal viac farieb ako len šere. Zahnala predstavy o putujúcom zástupe, ktorý viedla žena s čiernymi vlasmi. Bola si istá, že má temnošedé oči, ako žena z jej minulosti. Bola to tá istá chladná kráska, ktorá prenasledovala jej myšlienky.

Apa, ktorá spala vedľa nej zakašlala zo spánku a nepokojne sa prevalila. Adlein inštinktívne siahla pod vankúš a vytiahla voňavú zmes byliniek, aby ju mohla priložiť k tvári svojej drahej Apy. S napätím pozerala ako sa spánok starej Apy prehlbuje. Občas mala chuť vložiť si voňavé bylinky do vankúša, aby spala rovnako pokojne ako teraz Apy, ale z nejakého dôvodu na ňu tieto bylinky neúčinkovali. Rovnako ako čaje, ktoré jej varievala keď bola chorá. Nič z toho čo Apy poznala, jej nevedelo pomôcť.  Bola to záhada, ktorú nedokázali pochopiť. Bylinky jednoducho neúčinkovali.

Bola zima a Pieseň znela švitorivo. Ako malé, milé, neskutočne chutné mača mraučala