Snilek | Pieseň Smrti - I. Dlh Života

Bola zima a Pieseň znela švitorivo. Ako malé, milé, neskutočne chutné mača mraučala pred dverami a smiala sa ako lesná žienka, keď sa stala posledným vzdychom života. Každý vedel, že sú nablízku a o to viac sa báli. Ten deň však hral iným osudom. Tú zimu sa narodilo chorľavé dieťa. Dlh života bol splatený smrťou. Matka ani nevidela svoje dieťa, keď sa Pieseň prikradla k lôžku ako verná milenka.

Sirota v zime bola znamením konca smrti. Odsúdená zomrieť. Jej plač pocestní obchádzali a kto ho počul, zbabelo utekal. Jediná vec mohla smrti zobrať toto dieťa. Cudzinec. Bolo to bába z Letných ostrovov, ktorú privial vietor hľadajúc jej osud. Osud, ktorý naplnila Pieseň a plač. Tá noc bola chladná a hladná po poslednom výdychu. Adlein, drobček v náručí starej Api, mala byť cenou za život. Lenže cena nebola zaplatená. A oni sa blížia.

Jar prišla nečakane. Ľad a sneh jedného dňa povolili. Bez jediného náznaku rozkvitli lúky, zaháňajúc chmúrne piesne. Nik však nezostal, aby mohol obdivovať krásu prebudeného údolia. Len na kopci stál jediný dom, no tam Pieseň neprišla. V tieňoch sa zakrádali duchovia a šepkali tajomstvá dieťaťu, čo uniklo. Cudzinka, stará Apa, sedela v kresle, sledujúc krehký detský spánok. Sípavý dych dieťaťa jej trhal uši a rušil ju zo spánku skazeného nočnými morami. Hlava jej padala na prsia. Letmé odfukovanie potom prehlušili piesne, tajomstvá mŕtvych napĺňajúce nenásytnú detskú dušičku. Sípanie ustalo a fialkasté oči sa zamerali na tiene. Dom naplnil prenikavý detský smiech. Chladný a vysoký, tichý a napriek tomu veselý a plný vášne. Hlas, príliš dospelý na dieťa, zobudil Apu. Pripisovala ho snom, ktoré privial vietor z neďalekých končín.

Putujúci zo všetkých smerov sa vracali do údolia, no len čo počuli, že je prázdna, zutekali. Vedeli, čo to znamená. Dlh nebol zaplatený a smrť číha na úpätí kopca. Bezpečný návrat bude možný až v lete. Niektorí zostali do večera, niektorí i cez noc, aby dali odpočinúť znaveným kostiam. Rozprávali desivé legendy, príbehy chladných nocí a spievali o skučiacom vetre a zvodnej piesni mŕtvych, zatiaľ čo smrť v údolí skučala a volala po svojom dlhu. Tí ustráchanejší za nocí utekali do hôr, tí starší, vekom zodretí, nadránom sklonili hlavy a vošli do údolia.

Jedna žena bola zvedavá. Zostala zopár dní a za nocí sa triasla v posteli. Keď začula dieťa smiať sa, zbledla a spustila príšerný nárek. Vydesene uskakovala pred Apiným upokojujúcim objatím. Na súmraku, keď Apa zažmúrila oči, utiekla s dieťaťom, no viac sa nevrátila. Smrť si ju našla kúsok od domu pri starej stajni. Nik nevie, čo sa stalo, a jediný človek, ktorý u toho bol, nám to už nikdy nepovie. Apa sa to ráno zobudila s dieťaťom v objatí. Cudzinka akoby sa vyparila. Podivnejšie, že žiadna z jej vecí nezmizla. Apa ju však už nikdy nevidela.

Táto udalosť uvrhla Apu do hlbokého strachu. Cudzincov sa zbavovala s nevídanou obratnosťou, len aby nikto nevidel jej malú Adlein. Prerastala ňou podozrievavosť. Nezvyčajné dieťa a reakcie iných ľudí na ňu zhoršovali jej neistotu. Všetko vyvrcholilo nasledujúcej zimy. V deň Adleiných narodenín našla starú kravku i obe ovce, ktoré v lete kúpila od jedného z vracajúcich sa pútnikov, podrezané. Vinník sa našiel neďaleko. Starý mäsiar, jeden z tých, ktorí sa rozhodli vrátiť do pustej dediny natrvalo, sedel vo dverách stajne, čakajúc na Apu s nožom v ruke. Posolstvo, ktoré priniesol, pomohlo Ape v rozhodovaní. "Vzdaj sa jej," povedal len. Na druhý deň hľadal Apu márne. Utiekla priamo uprostred noci s dieťaťom na chrbte. Sama ani netušila, do akého nebezpečenstva sa ženie.

A tak dieťa opustilo údolie na chrbte starej ženy. Posledným obrazom, ktorý videlo, boli jej milované tiene. Jej drahé dušičky sa desili a uhýbali vírivej temnote, ktorá sa tiahla z údolia. Keď pohltila dom, zaznel sa údolím šialený vreskot ranenej zveri, ktorý okrem tieňov počulo len dieťa. Dievčatko po prvý raz, odkedy si vôbec pamätalo, osamelo. Po prvý raz v živote pri sebe nemalo jediný tieň, jedinú dušičku z toho nádherného tmavého sveta, ktorý jej ukazovali. Stratila svojich priateľov. Len jediný duch sa tú noc díval za starou Apou a malou Adlein, kým nevošli do bezpečia lesa, len preto, aby sa neskôr mohol s povzdychom rozplynúť do chladu a nekonečnosti ríše smrti a dokončil svoju poslednú cestu.

Prešlo veľa zím, kým sa Apa odhodlala usadiť. Bola vtedy už stará a bezvládna. Malé švitorivé dievčatko, ktoré dávno opustilo chorobnosť a bezstarostnosť útleho detstva, bolo práve vo veku, kedy objavovalo okolie a malo veľa únavných a nebezpečných otázok. Adlein nevyrástla v zlé dieťa. Jej slová sprevádzala zvedavosť a jej kroky nasledovalo veselie, no prenasledoval ju i nezvyčajný pokoj na dieťa jej veku. Tichá v noci sedávala pod nebom a pozorovala hviezdy. Do tmy tíško šepkala slová svojim tieňom, ktoré tu našla. Počúvala ich príbehy a zážitky plná dychtivosti.

Tieto tiene hovorili nové príbehy, ktoré jej mladá myseľ nepoznala. Spievali piesne zemí ďaleko na juhu, teplé a jemné piesne plné radosti, nehy a slobody. Boli to úplne iné piesne. Severské piesne boli o živote, o pravde, lži a pretvárke. Tie piesne sa spievali za nocí, keď vonku skučalo čosi nebezpečné. Piesne z letných zemí napĺňali život. Počas dňa sa spievalo o všetkom a o ničom zároveň. V tých piesňach vládli draci, divožienky, lesné víly i škriatkovia od výmyslu sveta. Nepoznali bolesť a neznesiteľný strach, zakrývali zlobu a pretvárku, hnev menili na veselie a nenávisť na žart.

Nech však boli piesne veselé a nespútane, večer stíchli, aby ich nahradila noc prinášajúca sľuby. Nikto nespieval. Akoby si noc vybrala daň za deň veselia. Vtedy vietor privial staršie piesne hovoriace o legendách, o tisíckach zdatných mužov idúcich na smrť. Piesne hrdinov i bláznov, milencov i oddaných manželov. Nezáležalo na tom, kto bol mladík a kto starec, kto bol otrok a kto pán. Noc zmyla pocty a ukázala výsmech. Z múdrych mužov spravila hlupákov, ospevovaných zaviala popolom a prachom. A tam všade naokolo sa rúcali sny a borili želania. Noc brala a hltala. Siahla po tom, čo žilo v teplej noci leta a nevrátila nič. Nechala len sny, chladné a desivé, sivé, pochmúrne predstavy v hlave dieťaťa, sediaceho na svahu, načúvajúceho duchom.

Dieťa vyrastalo ďalej. Noci plnilo chladom, spomienkami na dávne priateľstvá a podivnými snami, ktoré ju prenasledovali na súmraku. Živé veselé dieťa sa zmenilo v malého starca, vážneho a večne zachmúreného. Stránila sa ostatných detí a tie sa jej vyhýbali. Bola pre nich len cudzinka. Cudzinka bez mena a tváre, chladná ako sever, tmavá ako noc. Nebezpečná pre ich detské sny a radosti, pre ich naivnosť a láskyplné vzťahy. Nemala im čo dať ako strach a smútok, v ktorom vyrastala. A pritom tá malá dušička nechcela nič viac ako pochopenie. Chcela odpovede na svoje staré otázky, chcela späť svoje legendy a najmilšie zo svojich milujúcich tieňov, ktoré ju rozmaznávali.

Rovnako ako všetko ostatné, tak aj myšlienky na temnotu a staré boliestky dieťaťa zavial prach. Čas ich prikryl závojmi, ktoré rozmazali tváre a utíšili slová. Z dospievajúcej mysle odstraňoval spomienku po spomienke tak starostlivo, ako stará Apa dbala o svoje dievčatko. Ako sa dievčatko menilo v mladú dámu, zapadalo stále viac a viac. Zahodilo vážnosť a oddalo sa neskrotnej veselosti, povolilo žiaru slnka prehriať je chladnú dušu a rozjasniť jej tvár bledým úsmevom. Ani teplé slnko a letná bláznivosť však nedokázali dodať jej tvári milujúci výraz. Navždy zostala chmúrnou a prinajmenšom zvláštnou. Nikto pod týmto závojom nehľadal krásu ani nehu či lásku. Ak by hľadali, našli by omnoho viac ako to.

Adlein nebola plytká ani zlá. Bola krásna, nežná a milá, len ju nikto nenaučil, ako to dať najavo. Iste Apa sa k nej správala viac ako láskyplne, ale nikto iný sa jej nikdy sám od seba neprihovoril, nepovedal jej milého slova a len sem-tam sa na ňu niekto usmial. Boli to vzácnosti, ktoré chránila vo svojom srdci, drobné radosti, hrejúce ju počas chladnej noci. Nebol to však nedostatok lásky či priateľstva, čo ničilo krehkú myseľ.

Bola to Adlein sama. Vnímavé dieťa sledovalo skazenosť sveta. Nevedomky pozorovalo každú skazenosť a nechutnosť. Myseľ, ktorá požierala sama seba. Žiadny súd či opovrhnutie, nebola to ani nenávisť. To, čo sa v Adleinej duši hromadilo, bolo obyčajné opovrhnutie. Videla všetku tú nenávisť skrytú za pretvárkou, videla boje o moc a slávu. Niekde vnútri zostala nádej, ale každým dňom plamienok tohto pocitu slabol a slabol. Sledovala, ako sa v postranných uličkách spravodlivosť, ktorej ju Apa učila, mení na výsmech. Veľakrát si želala, aby mohla niečo spraviť, lenže bola len dieťa. Nikto by ju nebral vážne. Nezostávalo jej nič, len krotiť plač pre skazu sveta. Bola ako blázon, šialenec plný snov, ktorý v stovkách rôznych príbehov vyzval bohov, aby sa mu zodpovedali. Vysmiata a porazená. Presne tak sa cítila.

Plnila ju zatrpknutosť, ktorá postupne odohnala aj tiene a zatratené dušičky. Zostala sama. Len ona a jej milovaná Apa. Nič iné na svete nemalo zmysel. Čo si však neuvedomovala je, že jedného dňa aj ich dom navštívi smrť a Apa ju opustí. Možno v kútiku duše bolo skryté toto poznanie, no Adlein mu odmietala dať moc zmeniť jej život. Zo dňa na deň venovala stále viac a viac času starej Ape miesto toho, aby pobehovala po vonku ako normálne dieťa. Povedzme si však pravdu, Adlein nikdy nebola normálna. I keď sa občas zdalo, že Apa má síl dosť, aj Adlein si povšimla, že je zo dňa na deň slabšia. Počula šepot ľudí, keď sa pohybovala po tržnici. Hovorili o podivnej Piesni, inej ako ostatné. V mysli jej vírili dávno zabudnuté myšlienky a niekde v ústraní hrala podivná zvodná melódia.

Strach prišiel čoskoro. Apa ochorela a ani jej čaje a bylinky ju nevedeli vyliečiť. Ťažko sa jej dýchalo a sotva sa dokázala postaviť. Adlein zanechala každú radosť a prácu, len aby sa mohla starať o svoju drahú Apy. Štrnásťročné dievča nemalo inú možnosť. Muselo dospieť a postarať sa o seba samé. Stala sa vyvrheľom, zostala sama a opustená. Zaseknutá medzi dvoma svetmi, tým detským a dospelým. Na jeden príliš vyspelá na druhý príliš mladá. Apa v nej poznala svoje dievčatko, a to sa k nej stále a stále vracalo. Kedysi stratená vážnosť sa znovu navrátila a získala na hĺbke. Už to nebola tá neoprávnená vážnosť dieťaťa, ale skôr zamyslenosť, akési zahĺbenie sa do myšlienok.

Drobné nevinné dieťa spalo každú noc nepokojne. Snívalo nebezpečné sny plné tajomstiev a podivnej tmavej hmly, prepletené so sladkou melódiou. Často v snoch vídala osamelý tieň, podivne melancholickú ženu s nežnými očami. Menej často sa jej zjavovala čiernovlasá žena s očami podivnej temnošedej farby. Jej úsmev bol chladný a podivná temnota jej bola vždy v pätách. Bola to spomienka z detstva. Adlein si tým bola istá, no Apy jej nikdy nehovorila o rodine ani o nikom, koho kedy poznali. Ako by ani nikto nikdy nebol, no Adlein si bola istá, že túto ženu pozná. Bolo to zvláštne, vedieť, že sa s niekým stretávali. Vždy, pokiaľ si pamätala, boli samy. Len ona a jej Apy. Nikto viac.

A tak sa podivná spleť myšlienok obohatila o pochybnosti. O spomienky, kedysi zabudnuté, ktoré sa vrátili, aby vypovedali o neistej minulosti. K strachu sa pridala úzkosť a neistota. Svet, v ktorom Adlein vyrastala, sa jej začal rozpadávať pred očami. Hodinu po hodine ako kamienky unášané prílivom odchádzali istoty preč. Priatelia, ľudia na ulici, cudzinci. Ich ignorácia Adlein netrápila, ale teraz, keď sa jej mal rozpadnúť celý svet ako domček z karát, začala hľadať odpovede sama v sebe. Dovolila myšlienkam, aby ju viedli do neistej budúcnosti plnej bolesti.

Zhrnutie <<<     >>> 2. k/...