Bola zima a Pieseň znela švitorivo. Ako malé, milé, neskutočne chutné mača mraučala

Sen, bol to len sen, nahovárala si. Kdesi za oknom počula hrom. Oblohu pretínalo množstvo bleskov. Vyzerali ako ohňostroj na oslavu príchodu jesene. Adlein v nich však videla odrazy sna. Schúlené postavy v tme a tajomnú melódiu. Plieskanie biča nahradili hromy. Prebudenie zo sna sa jej zdalo omnoho horšie ako samotný sen. Tá istá búrka, len svet mal viac farieb ako len šere. Zahnala predstavy o putujúcom zástupe, ktorý viedla žena s čiernymi vlasmi. Bola si istá, že má temnošedé oči, ako žena z jej minulosti. Bola to tá istá chladná kráska, ktorá prenasledovala jej myšlienky.

Apa, ktorá spala vedľa nej zakašlala zo spánku a nepokojne sa prevalila. Adlein inštinktívne siahla pod vankúš a vytiahla voňavú zmes byliniek, aby ju mohla priložiť k tvári svojej drahej Apy. S napätím pozerala ako sa spánok starej Apy prehlbuje. Občas mala chuť vložiť si voňavé bylinky do vankúša, aby spala rovnako pokojne ako teraz Apy, ale z nejakého dôvodu na ňu tieto bylinky neúčinkovali. Rovnako ako čaje, ktoré jej varievala keď bola chorá. Nič z toho čo Apy poznala, jej nevedelo pomôcť.  Bola to záhada, ktorú nedokázali pochopiť. Bylinky jednoducho neúčinkovali.