Zlomená Viera - Prológ

Stvorila som! FF na moju najoblúbenejšiu originálnu poviedku. Povedzte stokrát milujem Moiru a budete niekde na pol ceste k môjmu šialenstvu. Nikdy to nebude ako originál, ale mohlo by to byť aspoň z polovice tak dobré a budem šťastná.

Kapitolka je krátka, ale asi jeden z najdlhších prológov v mojej réžii.

            "Zlatíčko, nemôžeš sa na chvíľu posadiť a odpovedať babičke?" spýtala sa mladá žena. Maličké dievčatko v korune čerešne sa len zasmialo a veselo sa skrylo hlbšie v korune, nejaviac záujem ani odpovedať ani zliezť.

            "Musíš ju konečne vychovať! Už dávno sa mala prestať správať ako malý ufňukanec. Veď nášmu rodu robí len hanbu!" nadávala staršia žena s ohnivými vlasmi.

            "Arida, to úbohé dieťa nemá ani 4 roky. Je stále malá," pripomenula jej dcéra mračiac sa.

            "Je dosť stará na to aby dostala poriadnu školu! Mala by si ju poslať ku mne. Presne tak ako som ti to odporučila pred mesiacmi. Potrebuje viac pokory a slušnosti. A... Panebože!" skríkla keď na jej nazberaných šatách pristála čerešňa a vytvorila veľký fľak. "Toto musí prestať! Chová sa ako zviera. Ako nejaká obyčajná pobehlica z lesa!

            "Dosť bolo mojej trpezlivosti!" kričala tiahnuc svoju dcéru do malého panstva, ktorý sa píšil touto záhradou plnou kvetov a rozvoniavajúcich stromov. "Že si sa spotvorila ty a vyspala sa s prvým bláznom, na ktorého si narazila zhadzujúc svoj rod a svoje postavenie, je samo o sebe výsmechom a ponížením, ktoré si nemôžeme dovoliť. Väčšie poníženie svojej rodiny nedovolím. Tvoja dcéra sa buďto naučí správať ako sa na mladú dámu patrí, alebo ju už nikdy viac neuvidíš a ja ju vychovám k obrazu môjho rodu."

            "Arida prosím! Nezaťahuj ju do svojich mocenských hier," protestovala mladšia žena. "Nechcem aby trpela tak ako ja, je to moje dieťa a ja svoje dieťa vychovám ako najlepšie budem vedieť.

            "Veď práve to! Nedokážeš ju vychovať ku cti a zmyslu pre povinnosť. Si rovnaká špinavá suka, ako každý zradca rodu! Moja vnučka nevyrastie v tejto špine hoci z nej vzišla. Mala dediť rod a stať sa jeho ochrankyňou a teraz vďaka tebe môže len dúfať, že sa snáď vydá do slušnej rodiny."

            "Matka," zasupela urazene. Jej výraz stvdol a nabral hrozivé rysy ako vždy keď sa mladšia verzia Aridy nahnevala. "Ak si prišla len urážať, nemáš v tomto dome viac čo robiť. Tvoje urážky voči mne ma ani v najmenšom nezaujímajú, no na moje dieťa už nikdy, nikdy viac neskús povedať krivého slova. A ak by si náhodou zabudla je to i tvoja krv, ktorú tu nechutne haníš," pripomenula naštvane. "A teraz zmizni z môjho domu, kým si to nerozmyslím a nevyhodím ťa sama," dodala naštvane hoci jej matka sa už dávno pobrala na odchod.

            "Matka znovu prišla robiť problémy?" spýtala sa mladá žena, navlas podobná tej staršej, ktorá práve vyšla zo dverí.

            "Ako inak sestrička? Robila snáď niekedy niečo iné? Alebo tu existuje aj iný dôvod, prečo sme opustili Veľký dvor, Aida?" zasmiala sa pochmúrne.

            "Pravda," pripustila Aida.

            "Kde si nechala chlapca?" spýtala sa, aby odviedla myšlienky od svojej skazenej matky. Už dávno pochopila, že moc, ktorou disponovala ju ovládla a túžba po ešte väčšej moji jej stúpla do hlavy. Bolo veľa prejavov straty kontroly nad sebou, no tento príznak, táto neovladateľná chuť po moci bola jednou z počiatočných náznakov nekontrolovateľnej túžby po krvi, i keď u jej matky by to skôr označila za vlastnosť. (krvilačnosť)

            "Obsadil sady. Je naštvaný, že som ho sem celú cestu ťahala," zasmiala sa Aida. "Stále odmieta prijať časť svojho pôvodu," posmutnela.

            "Neboj, Damean sa cez to dostane," povzbudila ju sestra.

            "Dúfam, aj keď si občas hovorím, že to k ničomu nie je. Hlavne kvôli... Ach, veď vieš." Sestra pochopila. Sama občas premýšlala nad svojou minulosťou a stokrát sa preklínala, že s dcérou neodišla, keď mohla. Nenávidela síce nadutosť Vznešených, ale dnes by dala čokolvek, len aby mohla dcéru ochrániť pred matkou.

            "Čaj?" navrhla Aida.

            "Iste," pritakala druhá žena.

            "Dam! Netvál sa znova ako strýko Fe.. Fe..." snažila sa vydolovať meno zo zákutí svojej drobnej mysli.

            "Ferel, čo by si mala dávno vedieť, ty malá otravná opica!" naštval sa na ňu. To malé decko nevedelo držať jazyk za zubmi ani päť sekúnd. A dokonca ani nevedela správne vysloviť r. On vo svojich troch rokoch predsa dávno vedel rozprávať úplne plynulo a bez chyby! Vo svojich 15 rokoch nezažil iné dieťa, ktoré by bolo tak urozprávané. Bola malá drzá a správala sa horšie ako dáky Bard.

            "Neviem k čomu by mi bolo dobré, aby som si pamätala toľko hlúpych mien," zachichotala sa ryšavka z koruny stromu. Damean sa otrávene pozeral, ako sa preplieta pomedzi vetvy stromu a naštvane zavrčal vždy, keď naňho zhodila čerešnu. Keď dievčatko zliezlo nižšie a zavesilo sa za nohy na posledný konár a jej hebké dlhé vlasy ho začali štekliť na tvári, stratil trpezlivosť a zvrieskol po nej.

            "Choď si nájsť svoj vlastný strom!" Neobťažoval sa čo by mu mohli povedať matka a jej elfská sestrička.

            "Bola som tu plvá!" hundralo dievčatko naštvane.

            "Tak sa choď posťažovať mamičke sopliak," odfrkol Damean. Nechcel tomu decku čo si o sebe myslelo, že by sa mu mali klaňať uznať jedinú výhru.

            "Damean prestaň sa chovať ako nevychovanec! Učila som ťa chovať sa slušne k dámam," začul svoju mamu a pozrel sa ku dverám, kde stála. Chcel dačo odvrknúť, no nestihol.

            Aida nestihla takmer ani mrknúť. Nemohla nič spraviť. V jednej chvíli sa dohadovali a v druhej videla len čiernu šmuhu ako sa valí k jej synovi. Adrenalín jej stúpol v žilách, automaticky hodila k miestu, odkiaľ videla prichádzať záblesk a utekala k synovi. Všimla si iný čierny záblesk, čo presvišťal okolo nej smerom k jej synovi a odstrelila ho celou silou mystiky späť.

            "Nie," počula za sebou kričať svoju sestru.

          "Nie!" skríkla i ona, keď si uvedomila svoju osudnú chybu. To nebol nepriateľ, bola to jej sestra. Sestra, ktorá jej chcela pomôcť. Zaprela svoju mystiku do rozmazanej gule energie, cítiac mrazivú túžbu zabiť. "Nie!" skríkla znovu, tentoraz beznádejne. "Nie!" Beznádejne a plačlivo. Hoci tlačila každou kvapkou svojej sily, nezmohla nič proti sile, ktorá sa rútila na jej syna. Nestihla to. Preletela vzduchom ani nie sekundu po tom, čo kliatba, ktorá sa o ňu len obtrela.

            Dievčatko pozeralo zo stromu zaslzenými očami. Bolo potichu. Bálo sa. Bez prestania sledovala mamu vo dverách. Nepohla sa. Nepohla sa, odkedy tá škaredá energia presvišťala vzduchom. Videla mamičku hodiť dobrú objímajúcu energiu na nich ako deku, ktorou ju zahrievala. Mamičkina sestra však tú energiu odhodila naspäť. Mamička tam od vtedy len tak stála, stála a plakala s prstom na perách. Nemusela, ani tak by dievčatko nepíplo.

            Jej mama sa pohla, až keď sa prebudila sestra. Bežala k nej, objala ju a nechcela ju pustiť, hoci dievčatko videlo, ako sa škrabala k Dameanovi, ktorý spal pod stromom. Dievčatko to nechápalo.

            "Damean! Damean nie! Nesmieš! Nie, prosím vás, bohovia, neberte mi ho!" kričala Aida. Dievčatko to stále nechápalo. Ako môže Dam spať, keď ho mama tak úpenlivo volá?

            "Aida no tak, prosím nepozeraj tam. Nemôžeš, už je neskoro. Zabiješ len samu seba, ak sa o také niečo pokúsiš!" šepkala úpenlivo jej mama.

            Opatrne, ale hlavne pomaly, zliezla zo stromu. Možno len potrebuje zobudiť, myslelo si dievča. Trochu si čupla k Damovi, aby mu videla do sklonenej tváre. "Dam?" zašepkala. "Dam?" opakovala stále hlasnejšie. Keď to nepomáhalo, skúsila ho pošťekliť. Nič nepomáha a jeho mamička tak zúfalo kričí, zúfala si malá.

            Spomenula si na jednu noc, keď Damovi bolo velmi zle, po tom čo sa prejedol čerešní, ktoré naňho hádzala. Zahihňala sa, keď si spomenula ako ho ohadzovala a on sa chcel pred kamarátmi tváriť, že jej to prikázal. Spomenula si, ako mu vtedy jej mamka priložila ruky na čelo a povedala, že ho zobudí bozkom na čelo. Dam sa tváril, akoby nemal rád bozky na čelo, no nechal sa prehovoriť.

            Možno by aj teraz pomohol bozk, napadlo dievča. Len taký malý, aby na ňu nekričal a znova ju nezbil, ako keď mu zobrala ten škaredý obrázok a zabalila doň darček pre strýka Ferela. Jemne sa teda sklonila a trochu mu odsunula vlasy z čela. Vtisla mu ten najjemnejší božtek, aký vedela a hneď sa odtiahla. Čakala, ignorujúc náhlu silnú žiaru v okolí, až potom zavolala na mamu.

            "Mamí, Dam asi zasa jedol veľa čelešní! Chlipí, ako keď sa naposledy dusil, po tom čo mu jedna zabehla!" Potom sa otočila na jeho mamu. "Niekedy, stačí taký úplne malý božtek!" pochválila sa svojím zistením, nevšímajúc si šokované pohľady, ako mami tak tety, ani chripot jej Dama. Veselo a hrdo sa usmievala, keď ju mama nadšene objala. Teta na ňu stále zazerala, no to jej nevadilo.

            Udalosť, ktorá sa práve stala nevadila ani starej ryšavej žene, čo sa ukrývala, tesne vedľa obhoreného živého plotu. Naopak, veci sa diali presne tak aby, ich mohla obrátiť vo svoj prospech.