Salome

 Salome je FF na FF poviedku Rawen Wings (Upírske denníky) od Andy Ryan (http://fantazpovidky.blog.cz a )

     Temnou nocou sa rozoznel krik. Skôr chripot, škrek. Lesom utekala tmou zahalená postava. Zlatavé vlasy prikrývala temnota. Biele šaty sa mihali medzi stromami. Už dávno stratili svoju snehobielu farbu. Vetvičky už zničili aj bohatý živôtik. Aj vo vlasoch zahalenej osoby sa hromadili vetvičky a lístie zo stromov. Ostré kamienky rozrezali jej jemné chodidlá. Dýchala rýchlo a plytko. Utekala už niekoľko dní. Jedla a pila za behu. Spala len v najnutnejších prípadoch. Boli jej v pätách.

Moatas.

Prenasledujú ju už roky. No teraz boli blízko. Nebezpečne blízko. Pred troma dňami ju našiel prvý. Bez problémov ho zabila. Nenávidela Moatas z celej duše. Rovnako ako nenávideli oni ju.

Nopalt.

Tento spor trvá už celé veky. Piesne, ktoré sa spievajú od čias prvého svitu mesiaca hovoria o vojne, ktorú ukončí až ona. Čistá Nopalt. Jej dcéra. Dcéra, ktorú musela opustiť. Niekoľko krát ju už takmer dostali, no jej pud sebazáchovy a sľub, že sa Moatas nevzdá ju donútili pokračovať v úteku. Za chrbtom sa jej neúnavne vznášal závan bolesti, strachu a beznádeje. Pach Moatas. Nešikovne preskočila spadnutý strom. Kotúľajúc sa po zemi cítila každý kamienok, ktorý sa zaryl do jej jemnej pokožky, pulzujúcu krv v žilách i bolestivo narazené koleno. Z tmavej noci akoby vystupovala krvavá cestička. 

Krv Nopalt.

Tak potichu, že by to nepočula žiadna živá bytosť zamrmlala nadávku. Vedie ich priamo k sebe. Váhala. Vedela, že neutečie. Bojovať? Nie. Na to je príliš slabá. Je ich jednoducho príliš mnoho. Ľadový závan vetra jej rozvieval potrhanú sukňu šatov. Nevzdá sa bez boja, to vedeli. Radšej by zomrela, než aby ju Moatas dostali bez boja.

            ,,Moaste." šepol tichý soprán. Tmavú noc zaplavilo biele svetlo. Jemné plamienky sa usadili do korún okolitých stromov ako nemý svedkovia. K ušiam dievčaťa, ktoré v skutočnosti už dlho bola ženou, doľahol chrapot. Bol v jazyku, ktorému rozumela. V jazyku Moatas. Rovnako temnom ako ich duše.

,,Salome, Salome. Už si konečne pochopila, že nemáš šancu?" spýtal sa Moatas pobavene. Bol bledý. V mnohých slova zmysloch. Nebol to ten koho sa obávala, vedela, že ten ešte len príde. Bledomodré oči zavrtával do okolia. Bál sa, že nebude sama. Salome cítila ako jeho istota rastie s každou sekundou. Poznala to podľa neprirodzeného chladu.

            Rýchlo strelil rukou k nej. Jemne, takmer nežne, uchopila jeho ruku. Oheň naplnil jej myseľ. Prechádzal jej žilami a sálal do noci osvetlenej bledými, takmer bielymi  plameňmi usadenými na korunách stromov. Vo chvíli, keď noc preťal ostrý chripot a popol Moatas  sa ako vodopád zosypal k zemi. Prestala myslieť na oheň. Radšej sa sústredila na tmavé tiene, ktoré sa k nej blížili. Zabíjanie jej už dávno nerobilo ťažkosti. Stačila jediná realizovaná myšlienka. Stačilo tak málo. V rovnom súboji. Lenže tu boli desiatky, možno stovky Moatas. Proti prevahe nezmôže nič ani ona. Dávno si zvykla na odpornú podobu Moatas, už dávno ju nedesili ich zlovestné pazúry. Nech sa ukázali, v ktorejkoľvek zo svojich podôb, nemohli ju vydesiť. Už tak dávno sa ich nebála.

Z oblohy spadli prvé kvapky dažďa. O chvíľu už pršali tak husto, že Salome nedovidela na kmene najbližších stromov. Ako by sa aj príroda spojila s Moatas, akoby chcela zmyť z jej srdca pomyselný ochranný múr pred ich silou, jej odvahu, a naplniť ju strachom. Podnietila drobné plamienky na konároch stromov. Rozhoreli sa silnejšie, trochu oslabujúc chlad prítomnosti Moatas. Vrhli sa na ňu. Dlhé mokré vlasy sa jej lepili na tvár a telo, keď sa prudko zvrtla. Nemohla sa vzdať a popravde ani nechcela. Škriabala, kopala, hrýzla i pálila, no bolo ich jednoducho priveľa.

A potom bola len tma, beznádej, bolesť a strach, ktorými ju živili Moatas.

            Salome sa zobudila v tmavej pivnici, ktorá skôr pripomínala bizarný ateliér kata. Od dverí až po okno na druhej strane, od zeme po strop viseli rôzne zbrane a mučiace nástroje.  Každý kúsoček voľnej steny. Medzi rôznymi škripcami a mučidlami bol len tenký chodníček. Vedela, že tu nie je sama. Cítila, že za ňou stojí Moatas vo svojej pravej podobe. Kdesi v diaľke začula zahmlenými, oslabenými zmyslami škrípanie kovu a potom ho uvidela. Moatas v rohu miestnosti, vôbec nie tak ďaleko ako predpokladala, brúsil nože. Nepotreboval ich. Chcel len dotvoriť atmosféru. V skutočnosti nepotrebuje nič z tohto vezenia. Jeho pazúry sú schopné rozrezať jej jemnú kožu rovnako ľahko, ako keď nôž prechádza maslom.

,,Salome, zlatíčko, dlho sme sa nevideli." oslovila ju pôvabná hnedovlasá kráska.

,,Vďakabohu." sykla Salome. Nenechala sa zvábiť jej chladnou krásou a prívetivým výzorom. Veľmi dobre vedela, čo sa za tou maskou ukrýva. Niekedy nie je ani celý život dosť dlhá doba, ktorá by zmietla zlé skúsenosť, pomyslela si unavene. Ako by aj mohla, keď táto osoba, táto kreatúra, ktorá stojí pred ňou a usmieva sa akoby sa nikdy nič z toho nestalo, zabila Fatime, jej milovanú sestričku.  ,,Čo chceš Poverina?" Malé úbožiatko. Nenávidela to meno a Salome to vedela viac ako dobre.

,,Veľmi dobre vieš čo chcem," hnev zvýraznil jej črty. Pomaly sa k nej blížila a dovolila svojim nechtom s dokonalou manikúrou nadobudnúť ich pravú podobu. Jemne, no dostatočne silne, aby ju porezala, jej prešla po líci. Salome sa rozhodla nevydať zo sebajediný výkrik či bolestný vzdych. ,,Tak mi to povedz, prezraď mi, kde nájdem zbraň Nopalt. Kde je tá sprostá zbraň?" ticho, s mileneckou dôverou jej šepkala do ucha.

,,Prečo si myslíš, že ti to poviem Poverina?" zasmiala sa ticho Salome.

,,Musíš vedieť. Si posledná a nikto pred tebou to nevedel." zajachtala zmätene Poverina. ,,Ach, drahá Poverina, ja som len strážca," zasmiala sa znovu, o niečo hlasnejšie. Aj napriek tomu, že vedela s kým sa zahráva, neodolala. Jej túžba zničiť Moatas, jej nenávisť k nim, boli jednoducho silnejšie.

,,Ako myslíš, veď ty začneš spievať," zamrmlala potichu Poverina.

Drahá stará priateľka, zasa sa ženieš za cieľom a nevidíš nič iné? spýtala sa v duchu Salome. Pamätala si časy, keď spolu vyrastali. Ale to už bolo dávno, dávno predtým ako im osud rozdelil cesty. Zacítila, ako jej Moatas stojaci za ňou zväzuje ruky nad hlavou a vyťahuje ju do vzduchu. Skôr ako sa stihla spamätať, zacítila ako jej ostré hroty režú kožu na chrbte.      Periférnym videním zachytila tri spletené strapce biča, na konci každého boli tri trojuholníkové čepele. Veľmi jasne cítila, ako jej rozrezávajú kožu na chrbte. Intenzívne vnímala pálenie vzduchu a piesku vanúceho cez malé okienko. Donútila sa uvoľniť zatnuté svaly, aby zmiernila bolesť. Škrípala zubami, vrtela sa, no výkriku zabrániť nedokázala. Bol tichý a krátky, no i tak sa na seba hnevala. Preciťovala bolesť až na samotnú hranicu, keď všetko zaliala čierna tma a svet naplnila beznádej.

            Tentoraz sa Salome zobudila v tmavej kobke na slamenej napodobenine matraca. Cítila sa strašne slabá. Do brucha ju pichali ostré steblá, dýchala plytko a slabo, aby si nepotrhala čerstvé chrasty na chrbte. Jemne sebou trhla, keď kdesi v diaľke zaškrípali staré kovové pánty dverí. Na chrbte sa jej potrhalo zopár chrást a znovu sa z nich začala valiť krv. Bolestivo si povzdychla. Pľúca ju pálili od toho, ako ju donekonečna dusili v kadi s vodou. Nechty mala polámané, na krajoch plné zaschnutej krvi. Ešte teraz cítila špendlíky, ako sa jej zarezávajú do mäsa a pichajú ju do kostí. Pomaly sa posadila. Potrhala si tak všetky rany na chrbte. Ignorovala bolesť. 

Podišla k veľkému zrkadlu v rohu kobky. Zdesila sa sama seba. Jej telo bolo pokryté modrinami, jazvami i spáleninami. Spomínala na žeravé železo a horúčavu pohlcujúcu jej telo. O veľa ranách ani nevedela. Nevedela ani ako dlho ju už mučia. Mohlo to byť zopár hodín, ale i niekoľko dní. Celý ten čas sa zvíjala od bolesti, na hranici vedomia. Väčšinu času musela stráviť v bezvedomí. Nikdy nemala rada bolesť. Nikdy by nevydržala také brutálne mučenie ako teraz. Lenže teraz išlo o všetko, všetko pre čo Nopalt bojovali. Ticho si sadla späť na slamený matrac. S vypätím posledných síl sa posadila do polohy lotosového kvetu.       Nemá to zmysel. Neodídem len tak bez ničoho. A pre teba Poverina mám niečo špeciálne, pomyslela si.

Stratená . . . . . Dávno stratená Poverina

Zranená . . . . . Tvojou krutou rukou Poverina

Podvedená . . . . . Láskou, podvedená tvojou vinou Poverina

Opustená . . . . . Všetkými, úplne všetkými Poverina

Zasvätená . . . . . Do dávnych, pradávnych tajomstiev drahá Poverina.

,,Tuším máš priveľa energie." zasmiala sa Poverina. Salome nereagovala. Hľadala pomocou svojho ,,šiesteho zmyslu" život, organizmus, ktorý by jej pomohol. Pousmiala sa. Kto by už len povedal, ako ľahko sa dá toto miesto zničiť? Cítila, ako z nej odchádza energia. Prvý otras bol takmer nepostrehnuteľný. Ten, kto o ňom nevedel, by si nič nevšimol. Druhý bol o poznanie silnejší. ,,Čo si spravila?" spýtala sa zdesene Poverina.

,,Vieš, Poverina, umieram. Nie je to spôsobené vaším mučením. Je to spôsobené tebou. Som, bola som, na svoje dvojča Fatime veľmi silne napojená a to ma ťahá na druhú  stranu. Ale samozrejme som nemohla odísť bez rozlúčky a zabudnúť na teba. Vlastne si my urobila láskavosť a ja som ti tak mohla pripraviť nádhernú smrť," chytila Poverinu za ruku a pomaly vťahovala do svojej energie jej silu Moatas, hoci jej ubližovala ešte viac. Jej špinavá energiu ju len zabíjala, ale už jej to bolo jedno. ,,Takú, ktorej si sa vždy bála. Nie, nenechám ťa prejsť na druhú stranu. Urobím z teba bezmocnú osobu. A to my ver, budeš žiť dlho, veľmi dlho." zasmiala sa Salome. Vôbec to nebol vydesený smiech, ani smiech šialenca. Bolo v ňom isté uspokojenie a pocit z dobre vykonanej práce. ,,Tak krásny a tak hrozný deň som ešte nevidela."

,,Nemôžeš mi to spraviť, nevieš ako! A navyše je to nemožné!" vrieskala piskľavým, úplne vydeseným hlasom Poverina.

,,Ak myslíš." odpovedala s chladným pokojom Salome. Ozvala sa prudká rana. Časť stropu sa zosypala len kúsok od nich. Podlaha popraskala a cez praskliny sa tlačia korene stromu. Živila ho energia Nopalt, ktorá ho poháňala k prudkému rastu.

Chvíľu na to sa zrútila celá budova. Trosky ožiarilo bledé svetlo a na nebi sa zrodila hviezda. Tej noci posledný strážca rodu Nopalt odišiel na večnosť a nastala čas aby sa zrodila legenda. Legenda, ktorú strážil starý pokrútený strom, skrývajúci minulosť a stará žena čo mu každý deň až do skonania sveta spieva žalostnú pieseň.

Legenda o Poslednej Nopalt.