Snilek | Zlomená Viera - I. Krv A Pomsta

Som tu. Ako obvykle som pochytila chuť rozmlátiť laptop, keď mi systém píše zasa vyviedol moju obľúbenú vec (vymazal počet otvorení článku). Laptop prežil, moje nervy nie.

Každopádne som tu s touto kapitolou. Mala by to byť posledná neurčitá prípravná kapitola a pomaly sa začneme dostávať k príbehu.

Pre malú poznámku, Moira nevedno či vedome použila slovo Orau, ktoré sa dá z Waleštiny preložiť ako najlepší, čo ma vedie k tomu, aby som vo väčšine prípadov, použila tento jazyk pre rod Vznešených.

Pre rod elfov som zvolila mne oblúbenú variantu švédštinu, pre jej krásne znenie a slovanské zaradenie. Veľa sa dá domyslieť, no v každom prípade budú v zátvorkách predklady, alebo ak bude (v prípade jedno a dvojslovných spojení) použité v nasledujúcej vete, zvýrazním ho pomocou šikmého písma.

Prajem vám krásny zážitok a nebojte sa vyjadriť svoj názor v komentároch.

---

           Udalosti posledných dní ju vyčerpávali. Damean jej drahý syn... Mrazilo ju už len z pomyslenia na to čo sa stalo. Nenávisť a zlosť ju plnila a zdalo sa ako by ani nemala konca. Jej duša zhorkla, jej myšlienky opantala slepá nenávisť a nespravodlivý hnev. Jediné čo ju zaujímalo bola pomsta. Pomsta za život jej syna.

            Slepá túžba zničiť každú jednu kvapku zradcovskej krvi v jej domove. Prerušila kontakty so sestrou, zabudla na svoju matku a svojho syna prvý raz v živote poslúchla. Nakoniec mal pravdu, pomyslela si, nedokázali ho nič naučiť. Všetko čo vedeli bola len zrada, nenávisť k vlastnej krvi a túžba po moci.

            Aida plakala, dlho a urputne. Nespávala celé noci a triasla sa v strachu. Sedela pri svojom synovi a videla tú silu krúžiť jeho tepnami. Znamenie matky a všetka tá moc ju desila. Keby snád mohla pomôc jediná kvapka jej krvi, krvy zradcov - ako ich začala nazývať, bola by si sama podrezala žily. Nenávidela známu maznavosť vtieravosť sily, nenávidela podobnosť ich krvi. Nenávidela všetko čo sa ich týkalo.

            Pomsta. To slovo ju pantalo v snoch. Museli zaplatiť. A ona musela zabrániť jej temnej moci ovládať túto krajinu. Jej sila bude viesť k záhube, jej znamenie a naivnosť jej srdca. Musela ju zastaviť. Tak ničivá sila nemala právo existovať v tomto svete.

            "Zvolaj radu Matiek, Noire," šepla do ticha.

            "Ako si prajete Matka," zašepkala drobná žienka. Desilo ju šialenstvo, ktoré sa rútilo na nich. Pre nepochopiteľný zázrak hodný vzývania. A pre noci plné matkiných sĺz a zlomenú vieru. "Kedy?" spýtala sa len.

            "Okamžite," odvetila Aida ticho a kútikom oka sledovala ako drobné žieňa odchádza. Áno, pomsta bola jedna vec, ale jej cieľ zastaviť takú moc vec iná. Bol to oveľa čistejší a posvätnejší údel. Ochrániť svet od skazy a tyranie. Diabol v tom dieťati musel byť zviazaný, uveznený a vydaný na pospas smrti a času. Diabol musel zomrieť a s ním i jeho rod, jeho sila, ktorá zničila toto dieťa. Neverila v jediný pramienok čistej energie v tom drobnom spratkovi. Mala v úmysle hrať sa s ohňom a tentoraz prisahala, že nad ním zvíťazí.

            Arida sa usmievala. To dieťa bolo dokonalé. Drobné, nevinné a naivné. A stačilo tak málo aby sa dostalo do jej moci. Len trochu postrčiť mlyny osudu, tu a tam prihodiť polienko do žeravých uhlíkov a rozdúchať oheň. Len tak málo a mohla ich zmiesť zo svojho sveta, aby konečne nastolila poriadok, len závan vzduchu aby rozpútala divotvorný oheň, ktorý pohltí všetkých Vznešených.

            A teraz ju mala tu. Priamo pri sebe, aby ju mohla učiť a kontrolovať, aby jej mohla vlievať sily a neskôr si ich opatrovať v duši až ju získa, až ten nežný púčik vykvitne a zvädne v jej rozmare. Ale medzitým využije tú malú nepríjemnosť s prežitím toho otravného nepodareného potomka jej dcéry. Áno napriek tomu, že situácia sa nevyvýjala podľa jej plánu, mala možnosť získať oveľa viac, vyťažiť ozajstný zlatý dôl z tejto prekérnej situácie. Zlatý dôl, ktorý ju vynesie vysoko, presne tam kam ona patrí.

            "Miláčik poď sem ku mne," zavolala, keď jej začal detský plač trhať jej krehké sebaovládanie. "Čo som ti hovorila o tom nezmyselnom fňukaní?"

            "Prepáčte, už budem potichu," zasmrkalo dieťa ukrívajúc za závoj dlhých vlasov modrinu čo sa rysovala na líci, presne tak ako jej bolo nakázané.

            "Och toto tvoje správanie sa mi vôbec, ale vôbec nepáči," zahundrala Arida. Kývla na dieťa aby podišlo bližšie. jemne mu priložila ruky k spánkom a ignorovala jemné pnutie detskej mysle, ako sa to nechutné decko snažilo vzlykajúc brániť jej vôli. "Ako sa chceš raz stať veľkou a mocnou? Ako chceš niečo znamenať? Pravíme takú úplne maličkú dohodu, dobre? Odteraz sa budeš chovať slušne... A budeš mi hovoriť mama. Áno? Viem, že tá suka, ktorú mamou nazývaš ti to neprikázala a tiež ti povedala, že odídeš na veľmi dlhý čas niekam preč, kde sa budeš učiť, ale my tie plány trochu zmeníme. Veď ju to už i tak nebude trápiť. Mŕtvych predsa nič netrápi, však?"

            "Áno, mama," šeplo dievčatko, ktoré už dávno nevedelo prečo plače.

            Aurel sa túlal po lesoch. Zúfal si. Bolo to už šesť rokov, odkedy sa Matka jeho rodu, mocná Arida, zbláznila. Ako jeden z mála rhyfelwyr - najvyšších strážcov, ktorý chránili Matky - nevnímal tie ilúzie, ktoré okolo seba stavala. Neovládol ju náhly strach ani trauma, bolo to čisté šialenstvo. Odstrihnúť dva tak tuho prepojené dvory nebol ani v najmenšom dobrý nápad. Nebolo to ako odstrihnutie od iných dvorov. Tam mali len známych a dvor drakov Dreigiau bol predsa ich domovom. Boli si rodinou a priateľmi. Roky sa snúbili s ich ženami a ich ženy vnášali do rodín závan sviežosti. Matka sama pochádzala z Dreigiau, jej krv a jej rod boli nepopierateľne späté. Veľa krát už videl ako do rodiny prišiel drak a do rodín drakov jašter. Zničiť spojenie s časťou ich rodiny, s časťou ich vlastnej kultúry, tak drasticky bolo nehanebným bláznovstvom.

            Mal dostatočne veľa skúseností a inteligencie, aby vedel, že je to vyhlásenie tichej, no o to nebezpečnejšej vojny. Len sa modlil, aby to niekto ukončil skôr, ako táto vojna prerastie ďalej. Skôr, ako sa jej nenávisť zakorení v srdciach ostatných tak hlboko, že ju nebude možné odstrániť. Videl rodiny ako sa ničia v zažitej nenávisti bez toho, aby vedeli prečo vlastne bojujú. Nebola to jeho starosť, no obával sa. Tak, ako by sa mal báť každý človek s rozumným uvažovaním. Jeho úlohou bolo upokojiť Matku. A nájsť niekoho, koho by dokázala akceptovať ako ochranu pre svojho syna. Nesplnitelná úloha. Dal jej svojich najlepších mužov a jej to stále nestačilo.

            "Sakra!" zahrešil, keď skočil na zlovoľník. Znechutene si utieral chodidlo o trávu. Otrava by bola to posledné čo potreboval. Zarazil sa. Znovu pozrel na zlovoľník. To, na čo stúpol však nebol tŕňami ovenčený tmavofialový krík s čiernymi bobuľami. Bola to mistička z lístia. "Hell, čo to má znamenať," zastonal nechápavo. Náhlivo sa dal prehľadávať kríky. Z nič nehovoriacej húštiny vykúkli stopy, ktoré si predtým vo svojom zamyslení nevšimol. Pobral sa cestičkou udusaného lístia a polámaných vetvičiek.

            Prehľadával les až do zotmenia a takmer hodinu po ňom sa ešte túlal v zúfalej nádeji. Nenašiel nikoho. Stopy sa po pár metroch stratili a on už nenašiel jedinú známku života. Presnejšie nenašiel žiadne telo bez dychu so žilami plnými jedu. Pohľad na moc zlovoľníka nikdy nemal veľmi rád. Jeho sestra zomrela na otravu takmer pred storočím, no spamätať sa z pohľadu na fialové žily rozlievajúce sa jej po tvári, sa mu nepodarilo. A nepodarilo sa mu nájsť ani túto obeť.

           

            Ráno sa vrátil na to isté miesto. Znovu prehľadal kríky a objavil aj zopár skrytých stop, ktoré za šera nespozoroval. Noc mu dala nádej a on jej s radosťou uveril. Dal by cokoľvek za zázrak v týchto chmurných časoch. Ale zázraky sa nestávajú ani na počkanie a už vobec nie preto že niekto v ne veril. Za tri storočia života ho svet pripravil o všetky ilúzie a vieru v akékoľvek dobro. Či už ľudské alebo ich vlastné. Bez ohľadu na to, co o sebe Vznesený hlásali, nebol medzi nimi a ľuľmi, či elfami žiadny rozdiel. Pýcha a hrdosť zaslepovala rovnako ako u ľudí, strach a bolesť toľkokrát popretá trýznila dušu. Roky veril, že nevraživosť medzi rasami bola len o závisti.

            Ľudia napriek svojej slabosti i bez mystiky dokázali napredovať a úspešne preberali nadvládu nad svetom, zatiaľ co Vznesený a elfovia sa stále viac schovávali za svoje tradície a starú vieru. Možno raz bude svet ziť v nevedomosti a my sa staneme len tieňmi noci, ktoré prinášajú strach, zasmial sa trpko. Vybral sa na cestu domov, no v polovici kroku sebou trhol.

            Otočil sa za šuchotom lístia a srdce sa mu zaseklo v krku. V húští plnom fialových tŕňov sa zaleskol ryšavý pramienok vlasov. Z pramienka sa stala ryšavá hriva a oči farby neba. Dievčatko mu len veselo zakývalo a so zábleskom šibalstva odbehlo do lesa. V noci sa mu sníval sen, v ktorom ho strašil zvonivý smiech a oči pretkané fialovými odleskami.

           

            Boli to už dva týždne, čo sa za tou malou stvorou chodil. Jediná komunikácia spočívala len v pobavenom smiechu a večnom mrkaní. Ich stretnutia prebiehali v tom istom duchu. Prišiel položil jedlo na blízky krík a skrytý čakal. Zjavne to považovala za hru. Vždy sa priplížila za neho a nechala ho čakat. Jej prítomnosť prezradil až jej zvonivý smiech. Vtedy si obvykle uvedomil, že nedočkavo podupkáva nohou. Elegantne popri ňom prešla, bez toho aby ho nechala dotknúť sa jej a veselo sa pustila do jedla. Nikdy nepovedala slova. Len sa usmiala a zmizla v húštine. Niekedy zostala sedieť na konáry stromu, aby ho mohla pozorovať. Nechal ju. Nedosiahol žiadny pokrok, no nevzdával sa a prichádzal znovu a znovu.

            Trpezlivosť stratil keď sa jednoho dňa neukázala. Stále chodil každý den a jedlo pre istotu nechával na kríku. Bolelo to keď, ho tam nasledujúci deň našiel nedotknuté, no možno ho zabolela predstava detskej tváričky, znovu obrastajúcej tými desivými žilkami. Už sa pomaly vzdal, keď sa zrazu, po skoro dvoch mesiacoch objavila. Srdce sa mu nahrnulo do hrude a myseľ nepochopiteľne zastala na drobných detajloch. Na chvíľku. Potom už len cítil kypieť krv vo svojich žilách.

            ,,Litten..." zastonal. Ach maličká, roztriasol sa v duchu. Zdesene prezeral odtlačok ruky na jej líci, na ruku, ktorú si opatrne pridržiavala. Všimol si ako pokulháva i krv na jej boku. ,,Vi kan hjälpa till, litten," (Pomôžem ti, maličká) zaševelil tých pár slov v starej reči. Hlas sa mu zadŕhal, ako dlho starou rečou nehovoril. Elfovia vynikali schopnosťou učiť sa jazyky. Tých pár slov, ktoré sa naučili oni, sa už aj tak stihlo vypariť do stratena.

            Dievča na neho zamyslene pozeralo. Jemne prikývlo až vo chvíli, keď sa mu v tvári odrazila potláčaná zúfalosť a podivný pocit bolesti. Jemne naklonila hlavu. Cítila jeho bolesť ale nechápala ju. Nebol zranený ani zjavne chorý, no i tak trpel. Zvláštne. Možno preto a pre nič viac sa rozhodla ísť. A možno pre strach, že už v húštinách nie je v bezpečí.

            "Arel," spýtala sa komoliac jeho meno.

            "Áno, litten?" spýtal sa, zatiaľ čo ju bral do náručia a snažil sa veľmi nepremýšlať nad ľahkosťou jej drobného telíčka.

            "Ďakujem," zašepkala nejasne v jeho reči.

            "To nič, malíčká," šepol vzduchu, lebo podivná stvora v jeho náručí už dávna prepadla snom a skrytým želaniam.