Snilek | Krok Ku Smrti

 Venované obetiam útoku na WTC z 11.9.2001

Veľa ľudí hovorí, že sa ich útok na WTC nedotkol. Pravdou je, že sa dotkol nás všetkých, ako ľudí s ľudskosťou a citom. Seniorov, rodičov pracujúcich aby uživili rodinu. Dokonca i malé päťročné dievčatko, ktoré ráno kričalo na babku. Všetci sme boli ako tie deti, ktoré plakali a kričali, lebo všetci sme boli bezmocný a mohli sa len prizerať. Moje slová nikomu život nezachránia, ale chcem nimi vyjadriť súcit, ktorý i po toľkých rokoch cítim k ľuďom, ktorý tam zostali. Bez nádeje a bez toho aby vedeli či ešte niekedy uvidia svoje deti, rodiny či priateľov. Text bol písaná zámerne ako popud jednej organizácie aby deti i dospelý vyjadrili svoje obavy a názory na násilie vo svete. Nikdy som ho neposlala, hoci profesorka na tom trvala. Uvedomila som si, že i tak nezáleží na tom, čo napíšete ale na tom, čo naozaj cítite vnútri...

             Tiché ráno. Tak ako vždy. Sedieť v kancelárii ma nijako nebavilo, no nedalo sa inak. Práca nás živila. Znudene, som sa preklikávala registráciu. V uliach mi zneli divné zvuky. Prečo lietadlá lietajú tak nízko? bleslo my mysľou. A potom to začalo. Hluk zosilnel. Celá budova sa prudko otriasla. Nasledoval ohromný výbuch. V tej chvíli, mi to malo byť jasné. Pochytila ma panika.

            Nešikovne som sa pozbierala zo zeme. Zmetene som utekalu na chodbu. Ľudia pobehovali ako bláznivý. Hladala som akúkoľvek známu tvár, ktorá by vedela niečo viac ako ja. Nestíhala som vnímať všetky tváre okolo seba. Rovnako ako väčšina som sa hnala k oknu.

            Za oknami sa valil hustý čierny dym. Horí? Slabo som sa vyklonila z okna. V očiach i v nose som mala štiplavý dym. Snažila som sa čokolvek uvidieť. Snažila som sa ukľudniť a nevnímať tvrdé šťuchance. A potom som to zazrela. Len kútikom uslzeného oka. Zakašlala som pod závanom štiplavého dymu. Len čo sa vietor trochu stočil pozrela som sa znova. Pred očami sa mi zatmelo a v ústach sa mi hromadila kyslá pachuť. Nedokázala som sa ovládnuť. Začala som dávivo vracať. Zdravý rozum kázal utiecť, no zdesenia ma donútilo odtrhnúť sa od okna a ísť čo najďalej.

            Akosi podvedome som vytušila, že je zle. Prežijeme vôbec? Nebola som si ničím istá. Boli to teroristi? Hrozný omyl? Tragédia? Jedno som vedela určite. Obrovský chvost lietadla netrčal zo severnej veže Svetového obchodného centra len tak. Prinútila som sa rozbehnúť k najbližším dverám. Netrpezlivo som vrážala do zmätených ľudí. Pud sebazáchovy prikazoval jasne. Utekaj! Cestou núdzovým východom, dlhým radom schodov, sa mi v hlave vynárali obrazy všetkých, z ktorými som tu bola. Akosi podvedome som si do pamäte ukladala tváre neznámich ĺudí okolo mňa. Samé nezmyselné myšlienky. Zrazu som si presne vedela spomenúť, kam som dala darček pre Emily, ktorý som už mesiac márne hladala.

            Bola som zúfalá, zmätená. Zrazu sa dav otočil. Všetci sa hnali smerom hore. Zakopla som. Kým som sa stihla pozbierať, prebehlo po mne zopár ľudí. Horí! Všetko horí! Kričali. Ozývalo sa z každej strany. Ako to? To nie je možné! Nemôže to tak byť! Nesmie. Nemôžem ich opustiť, nemôžem tam nechať svoju rodinu! Nešťastne som sedela na schodoch. Okolo zneli výkriky. Okolím sa šírilo neznesiteľné teplo a hustý dym. Okná! napadlo ma. Pomaly, takmer letargicty som sa zdvihla a vybrala k oknám. Sme tu uveznený. Niet kam uniknúť. Nie je žiadna cesta, žiadny spôsob.

            Určite to došlo aj ostatným. Pred oknami stála kopa ľudí. Vietor do okien fúkal zdesené výkriky ľudí, ktorý sa to rozhodli skončiť hneď teraz. Niektorích dokonca vyhadzovali tí, čo už to chceli mať za sebou. Bolo to jasné. Nerozhodovali sme o tom, či zomrieme, ale o tom ako. Bolo to desivé. Na jednej strane mučivé spalujúce teplo a na druhej voľný pád priamo dole. Bolo neskoro. Nedalo sa nič robiť kvílila som zúfalo. Po tváry mi stekali slzy, no uschli skôr, ako stihli dopadnúť na tmavú blúzku.

Prečo je život taký nespravodlivý?

            Zostávalo už len jediné. Stlačila som rýchlu volbu na telefóne. Odkazovač.

            ,,Mami, oci. Chcem len aby ste vedeli, že vás mám rada. Viem, že som bola nevďačná a panovačná. Viem, ste mi chceli dobre. Milujem vás. Pamätajte si to." Pretrela som si oči a oblizla si suché pery. Teplo začínalo byť neznesitežné. Krik a chripot akoby som ani nevnímala. Obklopila ma hlboká letargia.

            ,,Miláčik. Už viem kam som dala darček pre Emily. Je hore na povale, hneď za jej postielkou. Milujem ťa. Postaraj sa o ňu. A Emily? Dozri na ocka. Teraz si už veľké dievčatko. Musíš ho ochraňovať a pomáhať mu. Mamička ťa ľúbi. Nezabudni na mňa." vzlykla som. Ukončila som hovor. Prudko som sa rozkašlala. Dusivý dym naplnil celú chodbu. V dialke sa ozývali syrény hasičských áut. Pomaly som vyliezla na parapetu. Sadla som si na ňu. Obzerala som si celé mesto, teda aspoň tú časť, ktorú nezahaloval dym. Prečo som si to nikdy nevšimla? Prečo som nikdy nevnímala krásu sveta? Nikdy si neuvedomila čo všetko mám? Prečo človek vždy plače a sťažuje sa hoci má všetko čo by si len mohol želať?

A prečo nám to vždy dôjde až teraz. Na konci.

            Niečo mi hovorilo, že cestou dolu bude na to čas. Čas uvedomiť si všetky chyby a oľutovať ich. Dosť času na to uvedomiť si všetku lásku a drobnosti, ktoré som nikdy nevnímala. Čas plakať nad každou jednou Emilynou kresbou, ktorú po práci priniesla no skončila hodená v zásuvke bez jediného pohľadu. Čas na motlitbu, to je to čo nakoniec zostane? Čas v slepej viere dúfať že sa na konci zobudíte ako po zlom sne?.

            Vzduch mi svišťal okolo uši. Napriek som tomu som začula výkriky. Severná veža padá.

Len pár minút. Možno pár hodín. Neviem. Zostal len let.

Let zúfalého vtáka čo verí, že vzlietne.